Úmrtnosť sovietskych vojnových zajatcov v nemeckom zajatí počas Druhej svetovej vojny

Prečo Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz

Nemecká invázia do Sovietskeho zväzu dňa 22. júna 1941 je historikmi často interpretovaná ako nevyprovokovaný akt agresie zo strany Nemecka. Adolf Hitler je zvyčajne opisovaný ako nespoľahlivý klamár, ktorý porušil pakt Molotov-Ribbentrop podpísaný so Sovietskym zväzom. Na druhú stranu je Josif Stalin historikmi vykresľovaný ako nepripravená obeť Hitlerovej agresie, ktorá bola taká hlúpa, že verila Hitlerovi. [1] Mnoho historikov verí, že Sovietsky zväz mal šťastie, keď prežil nemecký útok.

Táto štandardná verzia histórie nezahŕňa informácie zo sovietskych archívov, ktoré ukazujú, že Sovietsky zväz zhromaždil najväčšiu a najlepšie vybavenú armádu v histórii. Sovietsky zväz bol na pokraji masívnej vojenskej ofenzívy proti celej Európe. Nemecká invázia do Sovietskeho zväzu bola zúfalým preventívnym útokom, ktorý zabránil Sovietskemu zväzu dobyť celú Európu. Nemecko bolo totálne nepripravené na dlhotrvajúcu vojnu proti súperovi tak silnému, ako bol Sovietsky zväz.

Bývalý sovietsky vojenský spravodajca Viktor Suvorov, ktorý v roku 1978 zbehol do Spojeného kráľovstva, napísal ešte počas svojho štúdia na sovietskej akadémii prácu s názvom „Útok Nemecka na Sovietsky zväz 22. júna 1941“. Suvorov odôvodnil svoju prácu na túto tému tak, že chce preštudovať, ako sa Nemecko pripravovalo na útok, aby už k takejto tragédii nikdy nedošlo. Téma Suvorovovho výskumu bola schválená a dostal prístup k uzavretým sovietskym archívom [2].

V sovietskych archívoch Suvorov objavil, že koncentrácia sovietskych vojsk na nemeckej hranici 22. júna 1941 bola desivá. Ak by Hitler nevstúpil do Sovietskeho zväzu, Sovietsky zväz by ľahko dobil celú Európu. Nemecká spravodajská služba správne videla masívnu koncentráciu sovietskych síl na nemeckých hraniciach, ale nevidela všetky sovietske vojenské prípravy. Skutočný obraz bol pre Nemecko omnoho horší, ako ho videli. Červená armáda v júni 1941 bola najväčšou a najmocnejšou armádou v dejinách sveta. [3]

Suvorov píše v knihe „The Chief Culprit“, že Hitler začal svoj útok na Sovietsky zväz bez primeraných príprav na inváziu. Hitler si uvedomil, že nemá inú možnosť, ako napadnúť Sovietsky zväz. Ak by Hitler čakal na Stalinov útok, celá Európa by bola stratená. [4]

Suvorov taktiež píše, že dňa 22. júna 1941 boli pripravené zaútočiť obe strany. Jednotky Červenej armády a nemeckej armády stáli na hraniciach proti sebe. Obe armády presunuli letiská až na hranice. Z obranného hľadiska bol tento spôsob nasadenia vojenských jednotiek a letísk oboma armádami samovražedný. Bez ohľadu na to, ktorá armáda zaútočí ako prvá, ľahko obkľúči vojská druhej armády. Hitler zaútočil prvý a nemecké jednotky obkľúčili najlepšie jednotky Červenej armády. [5]

Nemecká armáda po svojom vpáde do Sovietskeho zväzu rýchlo zajala milióny sovietskych vojakov. Hitler musel čoskoro začať hľadať spôsoby, ako uživiť sovietskych vojnových zajatcov.

Stalinova zrada sovietskych vojnových zajatcov

Sovietsky zväz nebol účastníkom Haagskych dohovorov a nepodpísal ani Ženevské konvencie z roku 1929, ktoré presnejšie vymedzovali podmienky zaobchádzania s vojnovými zajatcami. Napriek tomu sa Nemecko okamžite po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom obrátilo na Medzinárodný výbor Červeného kríža (ICRC), aby sa pokúsili dohodnúť podmienky väzňov na oboch stranách. ICRC kontaktovalo sovietskych veľvyslancov v Londýne a Švédsku, ale sovietski vodcovia v Moskve odmietli spolupracovať. Nemecko posielalo zoznamy ruských väzňov vláde Sovietskeho zväzu až do septembra 1941. Nemecká vláda napokon prestala posielať tieto zoznamy ako reakciu na to, že Sovietsky zväz odmietol recipročne zasielať zoznamy nemeckých väzňov. [6]

Počas zimy Nemecko vynaložilo ďalšie úsilie na nadviazanie vzťahov so Sovietmi s cieľom zaviesť ustanovenia Haagskeho a Ženevského dohovoru o vojnových zajatcoch. Nemecké snahy boli odmietnuté. Samotný Hitler apeloval na Stalina, aby dovolil zajatcom aspoň poštu a vyzýval Červený kríž ku kontrole táborov. Stalin odpovedal: „Neexistujú ruskí vojnoví zajatci. Ruský vojak bojuje až do smrti. Ak sa rozhodne stať sa väzňom, je automaticky vylúčený z ruskej komunity. Nemáme záujem o poštovú službu, ktorá by slúžila iba Nemcom.“ [7]

Britský historik Robert Conquest potvrdil, že Stalin tvrdošijne odmietal spolupracovať pri opakovaných nemeckých pokusoch o dosiahnutie vzájomnej dohody o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Conquest napísal:

Keď Nemci oslovili cez Švédsko Sovietsky zväz, aby sa dohodli na ustanoveniach Ženevských dohovorov o vojnových zajatcoch, Stalin odmietol. Sovietski vojaci v nemeckých rukách tak neboli chránení ani teoreticky. Milióny z nich zomreli v zajatí následkom podvýživy alebo zlého zaobchádzania. Ak by sa Stalin pridŕžal dohovorov (ktoré ZSSR nepodpísal), správali by sa Nemci lepšie? Súdiac podľa ich jednania s inými zajatcami spomedzi „slovanských podľudí“ (ako napríklad Poliaci, aj po Varšavskom povstaní), odpoveď znie pravdepodobne áno. (Stalinovo vlastné správanie voči [poľským] väzňom zajatým Červenou armádou už bolo demonštrované v Katyni a inde. Nemeckí väzni, ktorých zajali sovieti v najbližších rokoch, boli prevažne poslaní do táborov nútených prác.) [8]

ICRC sa zanedlho dozvedelo o bezcitnom rozhodnutí sovietskej vlády opustiť svojich vojakov, ktorí padli do nemeckého zajatia. V auguste 1941 povolil Hitler delegácii Červeného kríža, aby navštívila nemecký tábor pre sovietskych zajatcov v Hammerstadte. V dôsledku tejto návštevy Červený kríž požiadal sovietsku vládu, aby povolila dodávky potravinových balíčkov sovietskym zajatcom. Sovietska vláda rázne odmietla. Odpovedala, že zasielanie potravín v tejto situácii a pod fašistickou kontrolou by bolo to isté, ako dar nepriateľovi. [9]

Vo februári 1942 ICRC informovala Molotova, že Veľká Británia udelila povolenie Sovietskemu zväzu na nákup potravín pre zajatých sovietskych väzňov v jej afrických kolóniách. Aj kanadský Červený kríž ponúkol ako dar 500 dávok vitamínov a Nemecko súhlasilo s hromadnými zásielkami potravín pre zajatcov. Červený kríž uviedol: „Všetky tieto ponuky a oznámenia od ICRC sovietskym orgánom zostali nezodpovedané, či už priamo alebo nepriamo.“ Všetky ostatné výzvy ICRC a paralelné rokovania cez neutrálne alebo spriatelené krajiny sa nestretli s lepšou reakciou. [10]

Sovietske rozhodnutie o odmietnutí pomoci bolo prekvapením pre Červený kríž, ktorý nečítal Stalinov rozkaz č. 270 vydaný 16. augusta 1941. V ňom sa v súvislosti so zajatými sovietskymi vojakmi uvádzalo:

Ak… namiesto toho, aby organizovali odpor voči nepriateľovi niektorí muži Červenej armády dali prednosť zajatiu, títo musia byť zničení všetkými možnými prostriedkami, ako pozemnými tak vzdušnými, a ich rodiny budú pozbavené štátnych príspevkov a úľav.

Velitelia a politickí dôstojníci… ktorí sa vzdajú nepriateľovi, budú považovaní za zločincov, ich rodiny budú zatknuté [rovnako] ako rodiny dezertérov, ktorí porušili prísahu a zradili svoju vlasť.“ [11]

Rozkaz č. 270 odhaľuje Stalinovu veľkú nenávisť voči sovietskym vojakom, ktorých zajali nemecké sily. Ukazuje aj hrozbu nevinným deťom a príbuzným sovietskych vojnových zajatcov. Stovky tisíc ruských žien a detí bolo zavraždených len preto, že ich otec alebo syn padli do zajatia. Vzhľadom na Stalinov postoj sa nemeckí lídri rozhodli, že so sovietskymi väzňami nebudú zaobchádzať lepšie ako sovietski vodcovia zaobchádzajú so zajatými nemeckými vojakmi. [12]

Úmrtnosť sovietskych vojnových zajatcov

Pre zajatých ruských vojakov v nemeckých táboroch bol výsledok katastrofálny. Zajatí vojaci Červenej armády museli konať dlhé pochody z bojiska do táborov. Väzni, ktorí boli zranení, chorí alebo vyčerpaní, boli niekedy zastrelení na mieste. Keď boli sovietski väzni prepravovaní vlakom, Nemci zvyčajne používali otvorené vozne bez ochrany pred počasím. Tábory tiež často neposkytovali útočisko pred počasím a potravinové dávky boli obvykle pod úrovňou prežitia. V dôsledku toho ruskí vojaci zomierali v nemeckých táboroch vo veľkom počte. Mnoho ruských preživších nemecké tábory ich označilo za „čisté peklo“. [13]

Jeden nemecký dôstojník opísal podmienky zajatých sovietskych zajatcov v nemeckých táboroch takto:

Absolútna bieda v zajateckých táboroch prekročila všetky hranice. Iba niekde v divočine by bolo možné stretnúť takéto duchom podobné bytosti, sivé, hladujúce, napoly nahé, prežívajúce zo dňa na deň iba na kôre stromov… Navštívil som väzenský tábor neďaleko Smolenska, kde denná úmrtnosť dosahovala stoviek. Rovnaké to bolo v tranzitných táboroch, v dedinách, popri cestách. Iba nesmierne úsilie mohlo zmierniť túto desivú daň smrti. [14]

Podľa niektorých odhadov sa počas Druhej svetovej vojny dostalo do nemeckého zajatia 5 754 000 Rusov, v zajatí ich zomrelo 3,7 milióna. [15] Iný zdroj odhaduje, že v zajatí zomrelo 3,1 milióna sovietskych zajatcov. Vyhladovanie na smrť v nemeckých táboroch nebolo snom ruských vojakov a tak odpor Červenej armády zosilnel, pretože vojaci radšej zomierali v boji, ako hladom v nemeckom zajatí. Ako sa dostávala do povedomia nemecká politika, podľa Timothy Snydera si začali niektorí sovietski občania myslieť, že sovietska vláda je lepšou možnosťou, než vláda Nemecka. [16]

Smrť miliónov ruských zajatcov v nemeckom zajatí predstavuje jeden z najväčších vojnových zločinov Druhej svetovej vojny. Veľká časť viny za hrozný osud týchto sovietskych vojakov však bola spôsobená neoblomnou a krutou politikou Josifa Stalina. Veľká časť sovietskych zajatcov, ktorí zahynuli vyhladovaním, mohli byť zachránení a prežiť, ak by ich Stalin neoznačil za zradcov a odoprel im tak právo na život. Tým, že bránil IRCC distribuovať potraviny sovietskym zajatcom v nemeckom zajatí, Stalin zbytočne zapríčinil smrť veľkého percenta zajatcov. [17]

Seržant Červenej armády, ktorý padol do nemeckého zajatia, keď ho Nemci vyhrabali v bezvedomí z ruín Odesy, vstúpil neskôr do Ruskej oslobodzovacej armády generála Vlasova. Seržant, ktorý bol dvakrát vyznamenaný, si trpko sťažoval na to, ako Sovietsky zväz zradil svojich vojakov v zajatí:

Myslíte si, kapitán, že sme sa predali Nemcom za kus chleba? Povedzte mi, prečo nás sovietska vláda opustila? Prečo opustila milióny väzňov? Videli sme väzňov mnohých národností a o všetkých bolo postarané. Prostredníctvom Červeného kríža dostávali zásielky a listy z domova; len Rusi nedostali nič. V Kasseli som videl amerických černošských väzňov, delili sa s nami o svoj chlieb a čokoládu. Prečo nám teda sovietska vláda, ktorú sme považovali za svoju vlastnú, neposlala aspoň nejakú jednoduchú suchú stravu? Nebránili sme vládu? Nebojovali sme za našu krajinu? Ak Stalin nechcel mať s nami nič spoločné, nechceli sme ani my mať nič spoločného so Stalinom. [18]

Alexander Solženicyn sa tiež sťažoval na hanebnú zradu sovietskych vojakov od Matky Rusi:

Po prvý krát boli zradení na bojisku hlúposťou velenia… Po druhý krát boli bezcitne zradení vlasťou, ktorá ich opustila a nechala zomierať v zajatí. A po tretí krát boli bezohľadne zradení, keď ich s materinskou láskou volala domov, s úsmevom na perách a láskavými slovami „Matka vám odpustila! Otčina vás volá!“ a v okamihu, keď prekročili hranice, skončili vo väzení. Počas tisíc a sto rokov existencie Ruska ako štátu sa udialo mnoho špinavostí a zločinov. Ale medzi nimi sa nenašla taká špinavosť na miliónoch, ako bola táto: zrada vlastných vojakov a zároveň ich označiť za zradcov. [19]

Repatriácia sovietskych zajatcov

Stalinova nenávisť voči bývalým sovietskym zajatcom pokračovala aj po vojne. Stalin verejne varoval, že „v Hitlerovych táboroch nie sú žiadni ruskí vojnoví zajatci, iba ruskí zradcovia a my sa s nimi po skončení vojny porátame.“ Stalinov postoj bol podporovaný aj na konferencii v Jalte vo februári 1945, kde sa Franklin Roosevelt a Winston Churchill dohodli na repatriácii „bez výnimky a v prípade potreby aj násilím“ všetkých bývalých sovietskych zajatcov [20].

Mnoho sovietskych väzňov, ktorí mali byť po vojne repatriovaní do Sovietskeho zväzu, prosilo, aby ich radšej na mieste zastrelili namiesto toho, aby ich vydali do rúk sovietskej NKVD. Ďalší sovietski väzni radšej spáchali samovraždu, aby neboli umučení a popravení sovietmi. V Dachau bolo potrebných 500 amerických a poľských strážcov na repatriáciu prvej skupiny sovietskych väzňov do Sovietskeho zväzu. Čo nasledovalo popisuje správa predložená Robertovi Murphymu:

V soboru 19. januára [1946] v súlade s dohodou so Sovietmi došlo v sústreďovacom centre v Dachau k pokusu naložiť na vlak 399 bývalých ruských vojakov, ktorí boli zajatí v nemeckých uniformách.

Všetci muži odmietli nastúpiť do vlaku. Prosili, aby ich na mieste zastrelili. Kládli odpor pri nakladaní tak, že si vyzliekli oblečenie a odmietli opustiť ubikácie. Bolo nutné použiť slzný plyn a násilie, aby opustili ubikácie. Slzný plyn ich donútil opustiť budovy, vybehli rovno do snehu, kde sa rezali a bodali. Ich krv rýchlo sfarbila sneh na červeno. Deväť mužov sa obesilo, jeden sa ubodal na smrť, ďalší, ktorý sa bodol viackrát, neskôr vykrvácal. Ďalších 20 mužov je v nemocnici so zraneniami, ktoré si sami spôsobili. Nakoniec bolo naložených 368 mužov, ktorých sprevádzal ruský styčný dôstojník a americké stráže. Po ceste utieklo 6 mužov… [21]

Správa končila: „Celý incident bol šokujúci. Americkí dôstojníci a vojaci sú značne nespokojní s tým, že americká vláda od nich požaduje repatriáciu týchto Rusov…“ [22] Pre väčšinu sovietskych vojnových zajatcov bola prijateľnejšia guľka v nemeckom koncentračnom tábore, než mučenie a poprava po návrate do Sovietskeho zväzu.

Mnoho sovietskych zajatcov držaných v britských táboroch radšej spáchalo samovraždu, než by mali byť repatriovaní do Sovietskeho zväzu. Britské ministerstvo zahraničných vecí úzkostlivo tajilo nútené repatriácie sovietskych zajatcov pred britskou verejnosťou, aby sa vyhlo škandálu. [23]

Sovietski vojnoví zajatci držaní vo Fort Dix v New Jersey sa taktiež uchýlili k zúfalým činom keď boli informovaní, že budú repatriovaní do Sovietskeho zväzu. Ruskí vojaci sa zabarikádovali na ubikáciách. Mnoho z nich spáchalo samovraždu, zatiaľ čo ďalší zahynuli v boji s americkými vojakmi, ktorí sa ich snažili eskortovať na loď smerujúcu do Sovietskeho zväzu. Preživší zajatci uviedli, že len okamžité použitie slzného plynu zo strany Američanov zabránilo celej skupine 154 zajatcov spáchať samovraždu. [24]

Záver

Americký historik Timothy Snyder píše: „Po tom, ako Hitler zradil Stalina a nariadil inváziu do Sovietskeho zväzu, Nemci vyhladovali sovietskych vojnových zajatcov…“ [25]

Snyder nesprávne uvádza, že Hitler zradil Stalina. Hitlerova preventívna invázia do Sovietskeho zväzu zabránila Stalinovi dobiť celú Európu. Hitler nezaútočil kvôli „Lebensraumu“, alebo nejakému inému malichernému dôvodu. Práve preto sa dobrovoľníci z 30 krajín zapojili do bojov po boku nemeckých ozbrojených síl počas Druhej svetovej vojny. [26] Títo dobrovoľníci vedeli, že Sovietsky zväz, ktorý Viktor Suvorov nazýva „najzločinnejším a najkrvavejším impériom v ľudskej histórii“ [27], nesmie dobiť Európu.

Snyder taktiež nepochopil, že veľká časť sovietskych vojnových zajatcov, ktorí zomreli v nemeckom zajatí, mohla byť zachránená, ak by ich Stalin neoznačil za zradcov a neuprel im právo na život. Stalin zabránil ICRC dodávať potraviny pre sovietskych zajatcov držaných v nemeckom zajatí a tak zbytočne spôsobil smrť mnohých z nich. Mnoho sovietskych zajatcov, ktorí prežili nemecké zajatie, bolo brutálne umučených a zavraždených Stalinom, keď boli po vojne repatriovaní do Sovietskeho zväzu.

Autor: John Wear, Inconvenient History


Poznámky

[1] Napríklad pozri Snyder, Timothy, Bloodlands: Europe between Hitler and Stalin, New York: Basic Books, 2010, p. xi. Krvavé územie
[2] Suvorov, Viktor, The Chief Culprit: Stalin’s Grand Design to Start World War II, Annapolis, Md.: Naval Institute Press, 2008, pp. xviii-xix.
[3] Tamtiež, p. xxi.
[4] Tamtiež, pp. 249-250.
[5] Tamtiež, p. xx.
[6] Tolstoy, Nikolai, Victims of Yalta: The Secret Betrayal of the Allies 1944-1947, New York and London: Pegasus Books, 1977, pp. 33-34.
[7] Tamtiež, p. 34.
[8] Conquest, Robert, Stalin: Breaker of Nations, New York: Viking Penguin, 1991, p. 241.
[9] Teplyakov, Yuri, “Stalin’s War against His Own Troops: The Tragic Fate of Soviet Prisoners of War in German Captivity,” The Journal of Historical Review, Vol. 14, No. 4, July/Aug. 1994, p. 6.
[10] Tolstoy, Nikolai, Victims of Yalta: The Secret Betrayal of The Allies 1944-1947, New York and London: Pegasus Books, 1977, p. 55.
[11] Teplyakov, Yuri, “Stalin’s War against His Own Troops: The Tragic Fate of Soviet Prisoners of War in German Captivity,” The Journal of Historical Review, Vol. 14, No. 4, July/Aug. 1994, pp. 4, 6.
[12] Tamtiež, pp. 6-7.
[13] Snyder, Timothy, Bloodlands: Europe between Hitler and Stalin, New York: Basic Books, 2010, pp. 176-177, 179. Krvavé územie
[14] Strik-Strikfeldt, Wilfried, Against Stalin and Hitler: Memoir of the Russian Liberation Movement 1941-5, London: Macmillan, 1970, pp. 49-50.
[15] Tolstoy, Nikolai, Victims of Yalta: The Secret Betrayal of the Allies 1944-1947, New York and London: Pegasus Books, 1977, p. 35.
[16] Snyder, Timothy, Bloodlands: Europe between Hitler and Stalin, New York: Basic Books, 2010, p. 184. Krvavé územie
[17] Teplyakov, Yuri, “Stalin’s War against His Own Troops: The Tragic Fate of Soviet Prisoners of War in German Captivity,” The Journal of Historical Review, Vol. 14, No. 4, July/Aug. 1994, p. 6.
[18] Tolstoy, Nikolai, Victims of Yalta: The Secret Betrayal of the Allies 1944-1947, New York and London: Pegasus Books, 1977, p. 41.
[19] Solzhenitsyn, Aleksandr I., The Gulag Archipelago, 1918-1956: An Experiment in Literary Investigation (Vol. 1) New York: Harper & Row, Publishers, 1974, p. 240.
[20] Tzouliadis, Tim, The Forsaken: An American Tragedy in Stalin’s Russia, New York: The Penguin Press, 2008, p. 244.
[21] Tolstoy, Nikolai, Victims of Yalta: The Secret Betrayal of The Allies 1944-1947, New York and London: Pegasus Books, 1977, pp. 354-355.
[22] Tamtiež, p. 355.
[23] Tamtiež, p. 21.
[24] Tamtiež, pp. 325-326.
[25] Snyder, Timothy, Bloodlands: Europe between Hitler and Stalin, New York: Basic Books, 2010, p. 380. Krvavé územie
[26] Tedor, Richard, Hitler’s Revolution, Chicago: 2013, p. 7. Hitlerova revolúcia
[27] Suvorov, Viktor, The Chief Culprit: Stalin’s Grand Design to Start World War II, Annapolis, Md.: Naval Institute Press, 2008, p. 58.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *