Ozbrojené sily Adolfa Hitlera: Víťazstvo diverzity?

Víťazstvo diverzity: Presne toto charakterizuje nemecké ozbrojené sily druhej svetovej vojny do roku 1945. Hoci to mnohí historici prijmú ťažko, je to napriek tomu presné zhrnutie toho, čo sa v Európe v 30-tych a 40-tych rokoch stalo. Aj keď Nemci začali svoju vojnu s rasistickou doktrínou na mysli, takou, ktorá sa snažila o vytvorenie „Nového poriadku“ pre Európu, s Nemeckom uprostred a nemeckými elitami na vrchole európskej politickej a rasovej hierarchie (nemecká verzia takzvaného „bremena bieleho muža“), Nemci napriek tomu museli vymeniť túto rasovú doktrínu za takú, ktorá podporovala internacionalizmus a tolerovala multikultúrnu a medzietnickú spoluprácu a úzke vzťahy. Mnohí nacisti boli zásadne ovplyvnení nenemcami, s ktorými bojovali a pracovali. Napríklad Fritz Freitag porušil nacistickú doktrínu a namiesto toho sa zameral na vybudovanie Ukrajinskej oslobodzovacej armády.

V telefónnom rozhovore s nemeckým preživším druhej svetovej vojny „G“ (chránim jeho identitu), som sa prvý krát dozvedela, že cudzinci, ktorí pracovali na základe zmlúv o „nútenej práci“ v Nemecku, boli v podstate rovnako slobodní ako samotní Nemci. Charakterizácia nútenej práce bola podľa G zavádzajúca. Cudzinci boli za svoju prácu platení a mohli si do Nemecka priviesť rodiny, aby žili s nimi. Užívali si voľnočasové aktivity, zatiaľ čo etnickí Nemci boli zabíjaní po desaťtisícoch na východnom fronte. Teória a realita sa v Tretej ríši podstatne líšili a pokiaľ sa neporozprávame priamo s ľuďmi, ktorí v Európe v tom čase žili, nikdy sa nedozvieme, čo sa medzi Nemcami a nenemcami v ich každodennom živote skutočne dialo. Táto štúdia sa pokúsi zodpovedať túto neznámu čo najlepšie, lebo až pridlho bola ignorovaná alebo prehliadaná.

Dovoľte, aby som začala pár slovami o terminológii. Keď používam nacistické pojmy Mischlinge, Volljude a Halbjude, môj zámer nie je rasistický. Používam tieto pojmy len preto, lebo ich používali nacisti, preto si prosím nemýľte nacistickú terminológiu s mojou. Po druhé, pojem mulati používam v historickom zmysle. Tento pojem nemá byť v tomto kontexte rasistický, ale vzhľadom k téme je jednoducho príhodnejší a historicky presnejší. Veľmi som sa snažila byť úplne objektívna voči Tretej ríši a jej vedeniu a taktiež som dosť premýšľala o súvislostiach počas toho, ako som postupovala vo svojej analýze histórie a historiografie. Tých historikov, ktorí majú subjektívny prístup ku Hitlerovi a Tretej ríši prosím, aby sa zdržali posudzovania môjho zámeru či predsudkov, pokiaľ si neprečítajú celú moju knihu Čierni nacisti! Štúdia rasovej rozpoltenosti vo vojenskej organizácii nacistického Nemecka, výňatkom z ktorej je tento článok. Existuje dôvod, prečo som prezentovala svoje argumenty ako také, preto snáď ostatní historici odídu z tejto štúdie o „vojne a spoločnosti“ s hlbším porozumením:

  • rasovej dynamiky vo všetkých západných spoločnostiach pred a od druhej svetovej vojny;
  • histórie Osi všeobecne;
  • vojnovej kriminality Spojencov;
  • nenemeckého Wehrmachtu a služby SS (najmä dobrovoľníctva);
  • rasových názorov Adolfa Hitlera;
  • rasových zmien, ku ktorým došlo v oficiálnom nacistickom étose (Weltanschauung) následkom vojny;
  • nepredvídateľného zaobchádzania so Židmi, černochmi a rasovými miešancami v nacistickom Nemecku.

Keď používam výraz „rasová rozpoltenosť“, používam ho doslovne: mnohí nacisti mali doslova „dva názory“ na rasu a etnicitu. Dejiny súvisiace s národno-socialistickým obdobím sa všeobecne hemžia emóciami a predsudkami a táto subjektivita bráni všetkým historikom v tom, aby videli, čo sa v Tretej ríši skutočne dialo a prečo. Len zopár historikov sa pýta, prečo toľko etnických menšín a cudzincov podporovalo NS (národno-socialistický) vojenský aparát. Podobne sa len nemnohí pýtajú, ako mohlo toľko mulatov, Afričanov a Židov prežiť vojnu napriek zverstvám, ktoré boli na týchto etnických skupinách spáchané. Táto štúdia sa zameriava na tých, ktorí prežili nacistický režim a prečo, nie na tých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu zomreli.

Waffen SS sa z väčšej časti skladali z negermánskych dobrovoľníkov. Väčšina historikov aj naďalej prehliada motiváciu týchto mužov a žien, ktorí bojovali skôr za Hitlera než za Spojencov. Mala som pocit, že to je historicky neprijateľné vzhľadom k tomu, že každá strana si myslí, že len ona má pravdu. Historici všeobecne opisujú tento medzirasový jav ako „nevysvetliteľný“, hoci existujú viac než dostatočné dôkazy svedčiace o opaku. Nielen Hitler, ale aj mnohí poprední nacisti ako Franz Wimmer-Lamquet a Alfred Rosenberg nemali jasno vo svojich rasových a etnických názoroch. Vždy som zastávala názor, že pokiaľ neexistujú sklony k tolerancii a prijímaniu „ostatných“, nemôže existovať žiadna skutočná tolerancia alebo prijímanie „ostatných“. Mnohí nacisti sa stali veľkými priateľmi nenemcov. Hitler sa stretol s veľkým muftím, ale nestretol sa s „árijským“ vodcom Spojených štátov, Franklinom Rooseveltom. Z toho príkladu môžeme usúdiť, že Hitler bol ochotný oponovať vlastnému Weltanschauung, aby dosiahol, čo potreboval dosiahnuť v oblasti politiky a vojenstva. Čo je zaujímavé, tento všeobecný postoj rozpoltenosti sa neobmedzoval na vojenskú oblasť. Presahoval do oblasti spoločnosti Tretej ríše, a to pred aj počas vojny.

Jedna vynikajúca štúdia o SS s názvom Hitlerove cudzinecké divízie (redigoval Chris Bishop) ponúkla nasledovné vysvetlenie pre medzinárodný charakter SS. Len málo ľudí si uvedomuje, aké medzinárodné boli nemecké armády druhej svetovej vojny. Odhaduje sa, že pod svastikou slúžili takmer dva milióny cudzích štátnych príslušníkov. Aj keď boli koncom vojny mnohí prevelení do SS, veľký počet slúžil u armády, najmä na východnom fronte. Najoddanejší cudzineckí dobrovoľníci našli v SS domov, až kým sa niektoré jej časti nepodobali viac nemeckému ekvivalentu francúzskej cudzineckej légie než elite nemeckej rasy.

Hoci SS nevítala nenemeckých dobrovoľníkov až do polovice konfliktu v Rusku, nápad verbovať takých mužov sa datuje do obdobia pred vojnou. Vo svojej túžbe po pangermánskej Európe, Reichsfuhrer-SS Heinrich Himmler v roku 1938 nariadil, že nenemci vhodného „severského“ pôvodu by sa mohli zapísať do Allgemeine SS. [1]

Je takmer nemožné nesúhlasiť s týmto všeobecným hodnotením charakteru Waffen SS. Jedným z pozoruhodnejších znakov Bishopovej analýzy je jeho záver, pokiaľ ide o charakter budúcej nemeckej elity, tak ako si ju Himmler predstavoval. Bishopov záver je takmer identický s mojím v tom, že obidvaja sa zhodujeme, že budúca nemecká elita sa nemala zakladať výhradne na rase, ale skôr na kombinácii „fyziognómie, duševných a telesných testov, povahe a duchu.“ Bishop správne usúdil, že Himmler si predstavoval „aristokratickú“ triedu, ktorá bude kombinovať „charizmatickú moc s byrokratickou disciplínou.“ Tá by následne typizovala „nový druh človeka – bojovníka, správcu, učenca a vodcu, všetko v jednom – ktorého spasiteľským poslaním bolo znovu zaľudniť Európu.“ [2] Absurdná predstava o „nadčloveku“ bola výsledkom spojeneckej propagandy, ktorá sa ujímala a využívala niektoré z radikálnejších myšlienok prednesených nie Hitlerom, ale Friedrichom Nietzschem, voči ktorému Hitler prejavoval malý obdiv. V súkromí Hitler oboznámil s takmer identickou víziou ku Himmlerovej – pokiaľ ide o budúce ústredné nemecké vedenie – Otta Wagenera, raného vodcu SA a jedného z Hitlerových prvých ekonomických poradcov. Avšak, na rozdiel od Himmlera, Hitler mal vtedy a aj neskôr v roku 1944 tendenciu zdôrazňovať charakter, česť a zásluhy nad biológiou.

Hitler bol stále mužom oceňujúcim zásluhy, čo sa prejavovalo v mnohých rozhovoroch o rase, ktoré viedol s rôznymi podriadenými a funkcionármi. Hitler prejavoval výraznú rozpoltenosť, v doslovnom zmysle „dvoch názorov“, pokiaľ ide o rasu a etnické dedičstvo – vždy bol ochotný urobiť rasové výnimky pre vlastnú ideológiu. V jednej chvíli Wagenerovi povedal, že „sluhovia“ (nenemci) boli v ranej nemeckej spoločnosti takí bežní ako „hrdinovia“ (rasoví Nemci). Kontext a tón tohto konkrétneho a ostatných rozhovorov, pokiaľ sa to dá vydedukovať z anglického prekladu, naznačuje, že Hitler zostal otvorený myšlienke určitej miery tolerancie cudzej krvi v nemeckej ľudovej krvi (Volkskörper). Aj keď sa zdalo, že je neoblomne proti primiešaniu židovskej krvi, naďalej robil výnimky. Vojenský a organizačný výkon a oddanosť rôznych etnických menšín, ako Erhard Milch a Bernhard Rogge (obaja Židia), a cudzincov, ako veľký muftí (Arab) a Ante Pavelič (Chorvát), určite ovplyvnili Hitlerovo uvažovanie o otázke rasy. Dokonca vyjadril obdiv mnohým svojim cudzím spojencom, vrátane veľkého muftího a kozákov. Podľa správy Lawrenca Dennisa, Hitler s ním posedel a rozprával sa s ním zoči-voči. Dennis bolo polovičný černoch. [3] Hitler sa v roku 1932 tiež rozprával s afro-američanom Dr. S.J. Wrightom, čo podrobnejšie preberám vo svojej knihe.

Ako mnohí z nás vedia, Winifred Wagner a ostatní, ako Heinrich Hoffmann, presvedčili Hitlera pri viac než jednej príležitosti, aby sa k určitým Židom správal prívetivo. Tisícom bolo udelené jeho osobné „nemecké“ omilostenie (Deutschblütigkeitserklärung). Fakt, že Židia sa mohli stať občanmi „nemeckej krvi“, bol v spomínanom časovom období bezprecedentným prejavom etnickej tolerancie. USA to v tom čase nedovolili ani černochom alebo Židom. Černosi a Židia neboli akceptovaní ako „bieli anglosaskí protestanti“ až do hnutia za občianske práva v 60-tych a 70-tych rokoch, a aj potom ich postavenie zostávalo neisté.

Žiaden historik nepreskúmal tento nacisticko-židovský jav dôkladnejšie než Bryan Mark Rigg. Avšak Rigg, tak ako mnohí iní, nedokázal adekvátne odpovedať predovšetkým na otázku, prečo Hitler udelil Židom omilostenie. Hoci priznáva, a správne, že Hitler urobil výnimky vo vlastnej ideológii v záujme vojenskej prospešnosti, nevysvetľuje dostatočne, prečo Hitler udelil Milchovi či ostatným Židom omilostenie pred vojnou. Adekvátne tiež nevysvetľuje ani to, prečo bolo omilostenie udeľované v rokoch 1944 a 1945 – v čase, kedy Hitler vedel, že prehráva vojnu. Navyše, jeho argumentácia nejde dostatočne ďaleko pri vysvetľovaní, prečo Hitler vyňal Židov a cigánov (Zigeuner) zo služby v rokoch 1944 a 1945, v čase, kedy Nemecko potrebovalo každého telesne zdatného muža, ktorého vedelo povolať. Hitler až do roku 1945 neumožnil nezávislosť ruskému kolaborantovi Andrejovi Vlasovovi. Ak tak zúfalo potreboval ľudskú silu, prečo potom zadržiaval Vlasovových ruských dobrovoľníkov, až kým už nebolo prineskoro?

Toto sú otázky, na ktoré Antonio J. Muno, Vladimir Baumgarten a Peter Huxley-Blythe odpovedali adekvátnejšie a podrobnejšie. Ani títo historici sa však nepýtali, či boli Rusi dostatočne spoľahliví na to, aby ich využili požadovaným spôsobom na východnom fronte. Zdá sa, že všetci sa zhodnú na tom, že keby bol Hitler a nacisti rasovo otvorenejší už od počiatku, vojnu by vyhrali. Ale to je len čistá špekulácia. Pokiaľ viem , títo cudzinci by spôsobili, že Nemci by vojnu prehrali skôr, než sa tak stalo, z rôznych dôvodov – napr. slabej morálky, nedisciplinovanosti atď. Brigády Dirlenwanger a Kaminski boli v prevažnej miere cudzinecké a patrili do nich mnohí cigáni a Slovania, ale ich výkon bol slabý a ich vojnové zločiny boli také strašné, že ich Nemci museli rozpustiť. Mnohí z „ázijských“ mužov v divízii Niedermayer si pod nátlakom nevodili dobre. Všetko toto bolo hlásené Hitlerovi, preto je viac než pravdepodobné, že biedny výkon väčšiny Rusov bral do úvahy pri svojom rozhodnutí využívať Rusov pod Vlasovovým vedením politicky, nie vojensky. Skutočnosť, že Hitler sa nesnažil oslobodiť Rusov, taktiež zohrávala úlohu v jeho rozhodnutí nevyužívať Vlasovových mužov už skorej, ale jeho postoj sa ku koncu vojny výrazne zmenil. Stenografický záznam vykresľuje Hitlera, ktorý rozumel, že to najlepšie, v čo môže dúfať, je zastavenie ruského postupu, a nič viac než to. Dúfal, že Američania, Francúzi a Briti „dostanú rozum“ a pomôžu jemu a jeho mužom zastaviť a odraziť boľševikov, čo sa počas následnej Studenej vojny napokon stalo.

Dôležitá vec, ktorú si treba uvedomiť, je, že keby nacisti boli rasisti, ako tvrdí väčšina historikov, tak by nezískali nezmernú úroveň podpory, ktorú získali. Aj po Stalingrade pokračovali Španieli, Slovania, Francúzi a desiatky tisíc ďalších nenemcov v dobrovoľnom boji na strane nacistov. Francúzski a arabskí dobrovoľníci obetovali svoje životy v poslednom boji o hlavné mesto Berlín v roku 1945. Hitler naďalej umožňoval tisícom židovských mužov slúžiť a mnohí slúžili s neuveriteľnou húževnatosťou a chrabrosťou. Musíme pochybovať o tom, či všetci títo židovskí muži a ostatní nenemci boli skutočne takými odporcami nacistického režimu, ako neskôr tvrdili. Ich húževnatosť a odhodlanie v mnohých prípadoch naznačujú niečo iné. Spomeňme si na židovských vojakov Bernharda Roggeho, Helmutha Wilberga, Erharda Milcha a Ernsta Pragera. Hans Hauck, polovičný černoch, sa chcel pridať k Wehrmachtu, aby dokázal, že je rovnaký „Nemec“ ako bieli Nemci. Zvolil si, že zostane v sovietskom zajatí, hoci mal možnosť odísť so svojimi druhmi. Urobil tak, aby dokázal, že je Nemec. Také správanie sa zdá nepredstaviteľné, vzhľadom k tomu, čo nám hovoria o správaní sa nacistov k černochom a rasovým miešancom v spoločnosti Tretej ríše. Pravdou je, že vzťahy boli omnoho premenlivejšie, dynamickejšie a komplikovanejšie, než nás historici presviedčajú. Hauck bol dokonca povýšený na vojaka prvej triedy.

To bol hlavný dôvod, prečo som napísala svoju diplomovú prácu na túto konkrétnu tému. Keď som prvý krát videla knihy o všetkých týchto cudzincoch a etnických menšinách v službe nacistov, bola som ohromená. Historikom by nemalo byť jedno, že ani mnohí formálne vzdelaní ľudia (ja som v tom čase bola vysokoškoláčkou) nemali alebo nemajú ani poňatia, že za krajiny Osi bojovali asi dva milióny cudzincov. Aby som tento jav vysvetlila, preskúmala som ich motívy a názory, rovnako ako názory a motívy Hitlera a ostatných nacistov. Preto som preskúmala vojnových zajatcov, ľudí na nútených prácach, odvedencov a dobrovoľníkov: aby som získala jasnejší obraz o tom, čím si títo muži a ženy prešli a čo si o tom všetkom mysleli. Toto je dosť ignorovaný aspekt Osi a druhej svetovej vojny všeobecne. Dospela som k záveru, že je čas urobiť niečo priekopnícke.

Keď som videla časť Hitlerovho prejavu z Platterhofu z 26. mája 1944 vo vynikajúcej biografii Hitler dejín od Johna Lukacsa, rozhodla som sa kúpiť prejav z Institut für Zeitgeschichte a preložiť ho sama (s pomocou) do angličtiny. Až doteraz žiaden historik nepreložil celý tento prejav, čo je skôr samo osebe pozoruhodné. Je to obsažný prejav, zahrnutý v plnom znení v tomto druhom vydaní knihy Rasová rozpoltenosť, a zároveň prejav, v ktorom Hitler skôr otvorene priznáva, že sa mýlil o rase a Volk. Hoci Hitlerov postoj zostal „Völkisch-nacionalistický“, zjavne priznal, že sila nemeckého národa ako celku je výsledkom mnohých jeho rôznych rasových zárodkov. Zmieril sa s tým, že nemecký Volk bol Volk „zmiešanej rasy“, no odhodlal sa rozvíjať zárodok nordickej rasy viac než ostatných, keďže veril, že tento konkrétny zárodok je najspôsobilejší, pokiaľ ide o vedenie a organizačné schopnosti. Takže, hoci sa Hitlerovo myslenie stále dosť prikláňalo k rase, zdanlivo pochopil, že jednotliví Nemci sú kvôli svojim nordickým sklonom v určitých ohľadoch dôležitejší než nemecký Volk ako celok (o ktorom si myslel, že ho musia viesť schopnejšie nordické typy). V tomto prejave Hitler zdôrazňoval zásluhy a úspechy nad všetko ostatné. To ma vedie k záveru, že spájal atribúty nordickej rasy so zásluhami a úspechmi, a tu môžeme vidieť, že toto presvedčenie bolo čiastočným odstúpením od oficiálnej rasovej línie samotného NS; lebo ľubovoľný jedinec s nordickou krvnou líniou mohol prechovávať biologické sklony pre vedenie a organizačné nadanie, bez ohľadu na to, či je „čistý Nemec“.

V tomto ohľade bol Hitler voči nenemcom tolerantnejší než, povedzme, generál Heinz Guderian. (Podľa stenografického záznamu Hitlerových vojenských konferencií, Guderian minimálne pri jednej príležitosti žiadal „rasovo čisté“ divízie). Ak položidovský vojak prejavil vodcovstvo a organizačné nadanie, potom ten Žid dostal Hitlerovo osobné omilostenie. Keby sme chceli špekulovať, ako to robí až priveľa historikov, tak by sme mohli povedať, že vzhľadom k tomuto prejavu a zmene v Hitlerovom postoji, keby Hitler vyhral vojnu, bol by rasovo otvorenejší, keďže niektorí z jeho najlepších vodcov a najodhodlanejších vojakov boli rasoví miešanci alebo ľudia cudzej krvi (napr. admirál Bernhard Rogge, poľný maršal Erhard Milch a Léon Degrelle z divízie SS Wallonie). Dvoch synov Sabac el Chera, Herberta a Horsta, obidvoch mulatov, Hitler taktiež pravdepodobne vyňal a dovolil im slúžiť vo Wehrmachte (jeden slúžil dokonca v Stahlhelme v roku 1935).

Hitler sa od začiatku posmieval „primitívnemu biologizmu“ Himmlera a ostatných. To naznačuje, ako tvrdím, že Hitler mal voči rasám otvorenejšiu myseľ, a to už oveľa skôr, než sme si doteraz mysleli. Pamäte Otta Wagenera sú plné Hitlerových nevyhranených výrokov o rase a etnicite. Podobne, Hitlerove „rozhovory pri stole“ si na mnohých miestach protirečia. Keďže Hitler zdanlivo nepretržite hovoril protirečiace si veci, môžeme vyvodiť záver, že stále mal „dva názory“ na isté chúlostivé záležitosti, vrátane rasy. Podľa môjho názoru je toto presvedčivejšie vysvetlenie jeho osobnej akceptácie toľkých židovských a cudzineckých vojakov v nemeckých radoch.

V tomto kritickom okamihu by som mohla dodať, že Rigg tiež poskytol iracionálne vysvetlenie Hitlerovej „arianizácie“ Krista. Keď preskúmame, čo Hitler skutočne hovoril o Kristovi hneď od počiatku, vidíme, že skutočne veril, že Kristus bol nežid. Je to očividné vo Wagenerových pamätiach a Bormannových záznamoch (Hitlerove rozhovory pri stole, 1941-1944). Hitler nebol ani s týmto presvedčením osamotený. Mnohí nemeckí teológovia, ktorí neboli nacistami ani Hitlerovými podporovateľmi, taktiež verili, že Ježiš Kristus bol nežid. Pokiaľ viem, žiaden historik neodviedol lepšiu prácu v skúmaní a analýze tohto nemeckého javu než Richard Steigmann-Gall. Jeho štúdia ponúkla racionálne vysvetlenie pre „arianizáciu“ Krista toľkými Nemcami a nacistami a každý by si mal prečítať, čo napísal. Nanešťastie, Rigg v tomto ohľade nesplnil očakávania, hoci jeho výskum v oblasti motivácie a názorov židovských vojakov zostáva neprekonaným.

Vrátim sa ku hlavnej myšlienke a predložím nasledovné zhodnotenie. Hoci v nacistickom Nemecku určite existovala rasová diskriminácia, tá existovala aj v Amerike, Británii, Francúzsku, Poľsku, Rusku, Japonsku, Číne, Novom Zélande, Austrálii, Kanade a Taliansku. Gerald Horne (autor knihy Rasová vojna!) v skutočnosti povedal, že Briti, napriek ich propagande tvrdiacej opak, pravidelne a tajne diskriminovali černošských vojakov. Černochov nepovyšovali jednoducho preto, že boli čierni. Podľa Horneho Briti používali odvedených indických vojakov doslova ako potravu pre delá pri mnohých príležitostiach počas bojov v Číne. Biela britská krv bola podľa všetkého príliš vzácna na to, aby bola preliata v boji proti Číňanom, ktorými Briti pohŕdali, ktorých zneužívali, bezohľadne vraždili a pravidelne ponižovali. Ako som už spomenula, dvaja synovia Sabaca el Chera, ktorí boli obidvaja „mulati“, slúžili v Hitlerovom Wehrmachte, rovnako ako Mandenga Ngando (v roku 1940), [4] kamerunský Nemec. Bolo to možné vďaka Článku VII Prvého dodatkového dekrétu. Mnohí černosi slúžili počas bitky o Moskvu a aspoň jeden v nej padol. Podľa Riggovej knihy z roku 2009, Životy Hitlerových židovských vojakov, slúžilo v Hitlerovom Wehrmachte a SS asi 2 000 úplných Židov, 60 000 polovičných Židov a 90 000 štvrtinových Židov. Tieto číselné údaje môžu byť dokonca podhodnotené. Proste ich presne nepoznáme.

Pri rôznych príležitostiach slúžili v Hitlerových ozbrojených silách aspoň dva milióny nenemeckých cudzincov a etnických menšín. Bez pomoci cudzincov a nenemcov by Nemci nikdy nemali svoje obranné opevnenia proti spojeneckej invázii na Západe pripravené včas. Uvažujme o dvoch veciach. Kombinácia Hitlerovho Wehrmachtu a SS bola najkultúrnejšia, najetnickejšia a nábožensky najrozmanitejšia ozbrojená sila v dejinách Západu. Napriek tejto skutočnosti máme všetci veriť tomu, že bol hyperrasista (môj pojem) tak, ako niektorí iní nacisti.

Čo mám na mysli pod pojmom hyperrasista? Nuž, tak ako niektorí jedinci v kapitalistickej spoločnosti tiahnu k vrcholu a stávajú sa hyperkapitalistami (t.j. miliardármi a výkonnými riaditeľmi), hoci nemusia veriť v kapitalistický systém vládnutia ako taký, to isté sa dá povedať o mnohých mocných a bohatých jedincoch v etnoštátoch a ich spoločnostiach. Mnohí nacisti neboli neoblomní „rasisti“ a na týchto konkrétnych nacistov (vrátane Hitlera) nebol zvyčajne braný zreteľ, pokiaľ ide o politickú moc. Hyperrasisti, tak ako hyperkapitalisti, boli zvyčajne extrémne ambicióznymi jedincami hladnými po moci. Niektorí ani nemuseli byť až takí rasisti, no pracovali na tom, aby politicky a osobne postúpili. Himmler mohol byť jedným z týchto hyperrasistov, keďže ho hneď spočiatku nadchýnali Arabi/semiti, východoslovanskí dobrovoľníci a cigáni (a bol voči nim ústretový). Kvôli svojej rasovej tolerancii, ktorú prejavoval, si musíme položiť otázku, či bol naozaj taký rasista, akého zo seba robil. Zistenia Antonia Muňoza, rovnako ako fotografické dôkazy uvedené v knihe Wehrmacht a SS od Borsarella a Palinckxa naznačujú, že nemal problém naverbovať senegalských a afrobritských vojnových zajatcov, aby poslúžili Nemecku svojimi schopnosťami (nie nevyhnutne v boji). Takže, tak ako Richard Steigmann-Gall odhalil Bormanovo hyperantikresťanstvo vo svojej knihe Svätá ríša: Nacistické predstavy o kresťanstve, 1919-1945, mnohí historici podobne odhalili Himmlerov hyperrasizmus – možno neúmyselne.

Zdá sa, že i samotný Hitler zmäkol, pokiaľ išlo o mocenskú politiku. Bormann a Himmler, spolu s Gestapom a Sicherheitsdienstom, si uzurpovali väčšinu jeho skutočnej moci a on slúžil v posledných dvoch rokov vojny viac ako ideologická a morálna inšpirácia pre nemecký národ a dôstojníkov SS, než skutočný mocenský hráč v strane či SS – hoci si zachovával posledné slovo vo väčšine záležitostí v armáde a politickej spravodlivosti. Hitler si udržal lojálnosť nižších vrstiev Wehrmachtu, SS, SA a dôstojníckeho zboru až do samotného konca svojho života, no stratil veľkú časť vplyvu, pokiaľ ide o vyššie rady Wehrmachtu a ostatné elitné kliky. Ako už mnohí vedia, Himmler a Göring napokon Hitlera zradili.

Tých historikov, ktorí stále veria, že Hitler a nacisti boli „bieli šovinisti“, sa pýtam: ako vysvetlíte ohromnú mieru kolaborácie nenemcov a etnických menšín (t.j. 150 000 Židov a židovských Mischling – miešancov, pozn. red.) počas druhej svetovej vojny? Opäť, Nemcom pomáhali asi dva milióny nenemcov. Ak sa dá veriť Muňozovým číslam, tak potom skoro 1,5 milióna z týchto dobrovoľníkov a odvedencov boli Rusi. Dovoľte mi, aby som to porovnala s podobným príkladom zo súčasnosti a opýtala sa, či sa sionistickí Židia, ako členovia súčasného etnoštátu, môžu úprimne chváliť takou vysokou úrovňou kolaborácie cudzincov, etnických menšín a dobrovoľníctva? A čo menej aktuálni bieli Juhoafričania z bývalej Rodézie? Státisíce kolaborantov s nacistami boli dobrovoľníci. Koľkí Palestínčania, Peržania, Jordánčania alebo Sýrčania sa ponúkli ako dobrovoľníci, aby bojovali za IDF a súčasný izraelský etnoštát? Niekoľkí áno, samozrejme, ale nie takmer dva milióny. Cudzinci a nenemci sa počas Tretej ríše dokonca dobrovoľne prihlásili ku Schuma (bezpečnostnej polícii), SS a Gestapu. Môže sa izraelský Mossad chváliť tým istým? Sú to porovnávacie otázky, ktoré si musíme sami položiť a analyzovať, bez emócií, aby sme pochopili, čo sa skutočne dialo v nacistickom Nemecku a prečo. Musíme tiež priznať, že nacisti neboli až takí rasisti, ako historici tvrdia. Keď zvážime historický kontext, je to mimoriadne dôležité priznanie.

Roosevelt vzdoroval zákonom proti lynčovaniu Afroameričanov kvôli politickej účelnosti. V neuveriteľnom priznaní Walterovi Whiteovi, šéfovi NAACP (Národnej asociácie pre zvýhodňovanie farebných ľudí – pozn. prekl.), povedal, „Ak teraz vystúpim na podporu zákona proti lynčovaniu, zablokujú každý návrh zákona, o schválenie ktorého Kongres požiadam, aby som zabránil kolapsu Ameriky. To proste nemôžem riskovať.“ Navyše, podľa Encyklopédie nového sveta, „Po roku 1942, keď rabín Stephen Wise, poľský vyslanec Jan Karski a ostatní upovedomili Roosevelta o nacistickom vyhladzovaní Židov, zamietol každý systematický pokus o záchranu európskych židovských utečencov a ich privedenie do USA.“ [5] Americká verejnosť dodnes o týchto neuveriteľných príkladoch Rooseveltovho rasizmu a arogancie prevažne nevie.

Niektorí černosi boli doslova upálení nepriateľskými bielymi davmi, celými nedočkavými rozpútať svoju agresiu proti ľahkému terču. [6] Hoci v nacistickom Nemecku boli mnohí Afričania a Afronemci diskriminovaní, nacistická vláda nikdy neobhajovala ani nepodporovala lynčovanie černochov v nacistickom štáte, ani nedošlo k inštitucionalizovaniu rasizmu proti Afričanom. V skutočnosti, preživší druhej svetovej vojny, Friedrich Berg jednoznačne vyhlásil, že nemecké deti veľmi obdivovali Jesseho Owensa a hľadeli na neho s úctou napriek jeho rase. [7] Pánovi Bergovi to povedal muž, ktorý v tom čase žil v nacistickom Nemecku. Nie je dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia tohto muža; Nemci povzbudzovali Owensa a opakovane skandovali jeho meno – „Jesse Owens, Jesse Owens“ – na olympiáde v Berlíne v roku 1936. Samotný Owens priznal, že ho nenútili sedieť v zadnej časti nemeckých autobusov, ani mu nebránili bývať v najkrajších hoteloch. Známy pána Berga taktiež spomenul, že Owens mohol vojsť do ľubovoľného baru v Nemecku a správali sa ku nemu rovnako ako k nemeckému zákazníkovi. Dajme to do kontrastu s faktom, že v Británii a USA boli často i prominentní černosi nútení stáť v autobusoch a nikdy im nedovolili zostať v exkluzívnych oblastiach vyhradených „len pre bielych“. Afroamerický novinár a spisovateľ Roi Ottley vyrozprával mnohé z každodenných hrôz britského a amerického zaobchádzania s černochmi vo svojej knihe Žiadne zelené pastviny. Nemalo by príliš prekvapovať, že Ottley podal správy o tom, ako britskí chlapci zapálili „kučeravé vlasy“ Samuela Coleridge-Taylora, „aby videli, či budú horieť“. [8] Taký hlúpy rasizmus medzi mladistvými v Británii v tom čase dnešní historici prevažne prehliadajú, najmä preto, lebo nezapadá do súčasného prikrášleného obrazu Spojencov. Možno toto je jedným z dôvodov, prečo sa len zopár historikov zmieňuje o tom, že Kamerunčan Louis Brody zápasil v nemeckom cirkuse Krone počas rokov nacizmu a bol najslávnejším afronemeckým hercom od 20-tych do 40-tych rokov. [9]

Ešte menej historikov si uvedomuje, že Martin Bormann vydal v marci 1936 obežník všetkým Gauleiterom (regionálnym vodcom), v ktorom vyzýval na ochranu zamestnanosti Afričanov a Afronemcov žijúcich a pracujúcich v Nemecku. Tento rozkaz bol v úplnom rozpore s Norimberskými zákonmi z roku 1935. [10] Môžeme sa domnievať, že Hitler mal niečo do činenia s týmto ochranným opatrením, keďže je diskutabilné, či sa Bormann tak veľmi zaujímal o blaho černochov. Joachim von Lang tvrdí, že Bormann urobil všetko, čo bolo v jeho osobnej moci, aby Hitlerovi zatajil odvolania Židov a žiadosti o milosť, rovnako ako znepokojivé správy o vojne. Nemusíme hádať, že činy tohto muža mohli nepriaznivo ovplyvniť Afronemcov a ostatných černochov žijúcich a pracujúcich v Nemecku, najmä vzhľadom ku Hitlerovmu vážne sa zhoršujúcemu zdraviu a politickej aktivite v druhej polovici vojny.

Aby som to uzavrela, skutoční rasisti nečakane neodložili svoju doktrínu „panskej rasy“ len kvôli vojenským neúspechom. Izraelčania odmietli vypustiť z hlavy svoje šovinistické rasové doktríny napriek nepriateľskému názoru svetovej verejnosti a vojenským neúspechom. Izrael ešte nepustil Palestínčanov do najvyšších úrovní vlády. Podobne USA ešte nepridelili najvyššie vojenské a vládne velenie nebelochom. Či je alebo nie je hociktorý z týchto súčasných štátov skutočne rasistický je na rozhodnutí historikov a politikov. Ale musia tak urobiť bez hystérie, ktorá sa zvyčajne spája s takýmito kontroverznými historickými a porovnávacími otázkami. Ak historici nedokážu prekonať hystériu takú typickú pre historiografiu Tretej ríše, ako chcú vysvetliť fenomén typu Jüdische Ordnungsdienst (Polícia židovského poriadku), ktorá pomáhala Nemcom s dozorom nad hlavnými getami v Poľsku? Počas nacistickej okupácie slúžilo vo varšavskom gete odhadom 2500 židovských mužov a polovičný počet ich slúžil v lodžskom. [11]

Aj keď sme si povedali toto všetko, stále tu zostáva jeden fakt: Nacisti neboli skutoční rasisti, ak všetky ostatné etnoštáty tej doby (a odvtedy) neboli taktiež skutočne rasistické. Harry Truman, nie Adolf Hitler, povedal nasledovné: „Myslím si, že človek je taký dobrý ako iný človek, pokiaľ je úprimný a slušný a nie je neger alebo Číňan. Strýčko Will… hovorí, že Pán stvoril bieleho človeka z prachu, negra z blata, potom zbúchal dokopy zvyšok a ten zostúpil na zem ako Číňan.“ Keby to povedal Hitler, historici by to určite použili ako dôkaz jeho nekompromisného rasizmu. A hoci Hitler také vyjadrenia nikdy nevypustil z úst, ani len v súkromí a vo vzťahu ku Židom, historici stále tvrdia, že bol nekompromisný rasista, zatiaľ čo príhodne ignorujú očividný a niekedy značne neľudský rasizmus Spojencov a nenemeckých vodcov Osi. Briti viedli „bizarné testy rasovej čistoty,“ no medzinárodnému skúmaniu a útokom boli podrobené len Berlínske testy „rasovej čistoty“. [12] Gerald Horne vyrozprával, že „aj keď sa zdalo, že impérium je na hrane ovládnutia dravými japonskými vojakmi, Londýn nebol ochotný prijať ponuky na pomoc ľuďom, ktorí neboli „čistého európskeho pôvodu“ – konkrétne na pozície mimo vojenstva.“ Ďalej povedal, „Toto platilo o kadetoch Dartmouthu a kadetoch na priamy vstup, kde bolo zvykom rady vykonávajúcej rozhovory odmietnuť chlapcov, ktorí zjavne mali farebnú škvrnu.“ [13] Briti zámerne vynechali rasové zmienky ako tieto z oficiálnych záznamov, pre prípad, že by tieto záznamy skončili v protibritských rukách. Citujem ďalší príklad: Chorváti boli voči Srbom cez druhú svetovú vojnu sotva tolerantní a napriek tomu sa o tom nikdy nedočítame v knihách o histórii. Je to preto, že Chorváti a Srbi si nezaslúžia naše historické skúmanie? Sú nejakým spôsobom „menej ľudskí“ alebo „menej dôležití“ než ostatné etnické skupiny tej doby?

Hitlerov skutočný rasizmus, ako tomu skôr hovorím, je ahistorický konštrukt. O tom, kto bol rasista a kto ním nebol, rozhodli historici na základe toho, kto vyhral Druhú svetovú vojnu. Historici však nemôžu mať oboje: Buď sú všetci západní lídri vykresľovaní ako rasisti, ktorými boli, alebo tak nie je vykresľovaný ani jeden z nich – teda, v historickom zmysle. My si nevyberáme našich rasistov. Ak áno, tak musíme pokračovať vo výskume hlbšie do histórie a odsúdiť cisára Hadriána ako genocídneho antisemitu, Napoleona ako antičernošského rasistu a genocídneho maniaka (kvôli jeho činom proti Rómom a černochom) a Rimanov ako rasistických voči Grékom.

Na tomto mieste dodám, že Nemci nikdy nemali doktrínu „panskej rasy“. Herrenvolk neznamená „panská rasa“. Tá definícia bola výsledkom kombinácie nepochopenia nemeckého Führerprinzip na strane Spojencov a protinemeckej vojnovej propagandy. Znamenalo to „oddiely s elitným vedením“ a bolo to výhradne v narážke na kontinentálnu Európu, nie na svet. Hitler nemal plány so svetom, ale s Európou. Ďalej, nemecké pojmy národ (Volk) a rasa (Rasse) neboli synonymá. Herrenvolk (Volk vodcov) nebol pojem príbuzný s Herrenrase a faktom je, že nacisti nikdy nepoužívali pojem Herrenrase (rasa vodcov). Hitler na Platterhofe vlastne sám rozlišoval medzi týmito dvoma nemeckými pojmami. Povedal, „Volk und Rasse ist nicht dasselbe.“ („Národ a rasa nie je to isté.“) Zdá sa, že historici ovplyvnení spojeneckou vojnovou propagandou a nie samotnými nacistami, si tento pojem a jeho následnú rasistickú konotáciu vymysleli. To vysvetľuje, prečo bolo toľko západných spojeneckých vodcov šokovaných, keď videli Rusov bojujúcich za nacistov na Východnom fronte, Indočíňanov v Ostlegionen (Východných légiách) a prečo historici nie sú dodnes ochotní opísať takúto nacistickú rasovú dynamiku.

Gerald Horne opísal japonskú rasovú ideológiu ako „dostatočne pružnú, aby zohľadňovala… zvláštne požiadavky[…].“ [14] Tento opis platí aj na nacistickú rasovú ideológiu. Antonio J. Muňoz zašiel tak ďaleko, aby spochybnil racionalitu španielskych dobrovoľníkov po oficiálnom Francovom odstúpení. Tým sa mu však nepodarilo vysvetliť, že krajiny Osi sa nepovažovali za zvlášť rasistické a nemali ani dojem, že by ich vojna, ciele či správanie boli neoprávnené. Bezpočetní Španieli nenávideli komunizmus a ukázali sa byť dosť nápomocní pri pomoci Nemecku v boji proti tejto politickej filozofii. Boli to „praví veriaci“ v pokračujúcu európsku nezávislosť od Ruska. Väčšina vojakov Osi, vrátane tých, ktorých odviedli nacisti, boli antikomunisti alebo antiboľševici. Ostatní, ako Francúzi, boli antibriti. Svojím spôsobom „rasisti“, mnohí z nich. Chorváti vyhladzovali etnické menšiny dávno pred nemeckou okupáciou Chorvátska, ktorou im Nemci chceli pomôcť dosiahnuť nezávislosť. Vichystickí francúzski lojalisti naďalej vzdorovali britským a americkým snahám o „oslobodenie“ Francúzska až do roku 1943:

Poslednou fázou tejto vojny vo vojne bola invázia do severnej Afriky, kde mali vichystické sily 100 000 mužov. Napriek dvojitému útoku amerických, britských a slobodných francúzskych síl na Maroko a Alžírsko sa vichystické posádky, ale najmä lode a ponorky, ukázali ako odhodlanejšie vo svojom odpore, než sa očakávalo. Američania potopili francúzsku flotilu pri pobreží Maroka, pričom zahynulo 500 francúzskych námorníkov a 1000 bolo zranených. [15]

Mnohí Francúzi vzdorovali Spojencom až do samotného konca vojny, a preto bojovali a zomierali v uliciach nemeckého hlavného mesta.

Zmyslom poukazovania na tieto málo známe fakty je povzbudiť historikov, aby sa prestali dívať na Tretiu ríšu a Os takou pevnou optikou a namiesto toho ich skúmali s dynamikou a zmenou v mysli. Vojna nacistov hlboko ovplyvnila. Mnohí z nich odvrhli svoj rasizmus v dôsledku kamarátstva, ktoré si vypestovali so svojimi nenemeckými kolegami a podriadenými. Ako potvrdil biely ruský vyhnanec Grigorij von Lambsdorff, väčšina nenemcov sa považovala za rovných, nie rasovo menejcenných. To vzbudzuje pochybnosti o tom, ako sa nacisti správali ku svojim nenemeckým druhom v zbrani napriek oficiálnej propagande. Ak sa Lambsdorff a ostatní považovali za rovných, tak nacistická rasová degradácia buď neexistovala alebo bola omnoho menej rozšírená než historici tvrdia.

Nakoniec spomeniem novinový článok, ktorý skúmal stúpajúci počet neonacistov a bielych šovinistov v ozbrojených silách USA (ktorí chceli bojovať v Iraku a Afganistane). [16] Napriek oficiálnemu záväzku Ameriky k nerasizmu a etnickej a sociálnej rovnosti, vedome a ochotne verbuje rasistov a tým toleruje rasizmus vo vojenskej oblasti. Tento jav spôsobili v USA potreby vojny práve tak, ako potreby vojny spôsobili, že nacisti porušili svoju oficiálnu rasovú doktrínu. Vývoj ako tento má za následok všeobecnú a stúpajúcu akceptáciu tých, ktorí sú po novom tolerovaní (tých, ktorí boli ignorovaní) a nie naopak. Jedinci, ktorí boli zvyčajne ignorovaní, sú po novom zvyčajne tolerovaní a majú tendenciu vychýliť rovnováhu moci vo svoj prospech, lebo potreby vojny prirodzene uprednostňujú tých, ktorí sú teraz „potrební“ kvôli zhoršujúcej sa všeobecnej situácii. Vzhľadom k tomuto úsudku môžeme úprimne tvrdiť, že nacisti sa stali menšími rasistami rýchlejšie než Spojenci, lebo boli nútení zrýchliť proces medzirasovej integrácie a spolupráce kvôli potrebám vojny. Vojna sa stala, aby som použila frázu Tiny Camptovej, pozitívnym „nositeľom zmeny“ v Tretej ríši. Nacisti nikdy rasovo nesegregovali svojich vojakov. Černosi, Slovania, Ázijčania a Arabi bojovali bok po boku s Nemcami.

Ak preskúmame dnešné USA, vidíme, že rasisti v ozbrojených silách budú tí, ktorí získajú prevahu, keďže sú potrební. Rovnováha moci sa vychyľuje v ich prospech kvôli potrebám vojny. To môže mať za následok rasializáciu amerických ozbrojených síl, ktoré zostávajú pod najvyšším bielym velením napriek oficiálnej americkej doktríne nerasizmu a rovnosti pre všetkých, a môžeme vidieť, že Amerika sa stáva rasistickejšou a doktrinálne šovinistickejšou než bolo nacistické Nemecko. Americká vojna sa v tomto zmysle ukazuje ako negatívny „nositeľ zmeny“. Zmyslom tohto môjho porovnania je demonštrovať, že už viac nemôžeme skúmať históriu alebo súčasný vývoj statickým spôsobom, lebo tak, ako sa zmenili nacisti, zmeníme sa aj my.

Autor: Veronica Clark, Inconvenient History


Poznámky

[1] Hitler’s Foreign Divisions: Foreign Volunteers in the Waffen-SS 1940-1945, ed. Chris Bishop (London, UK: Amber Books, 2005), 8-9.
[2] Tamtiež, 10.
[3] Gerald Horne, The Color of Fascism: Lawrence Dennis, Racial Passing, and the Rise of Right-Wing Extremism in the United States (New York, NY: New York University Press, 2006), xv.
[4] Marianne Bechhaus-Gerst, Treu bis in den Tod: Von Deutsch-Afrika nach Sachsenhausen—Ein Lebengeschichte (Berlin, DE: Ch. Links Verlag, 2007), 154.
[5] New World Encyclopedia, “Roosevelt, Franklin Delano,” http://www.newworldencyclopedia.org/entry/Franklin_Delano_Roosevelt (prístup 29. augusta 2009).
[6] Friedrich Berg, rozhovor s autorkou, 27. augusta 2009.
[7] Tamtiež.
[8] Roi Ottley, 27.
[9] Bechhaus-Gerst, 76.
[10] Tamtiež.
[11] David Littlejohn, Foreign Legions of the Third Reich Vol. 4: Poland, the Ukraine, Bulgaria, Romania, Free India, Estonia, Latvia, Lithuania, Finland and Russia (San Jose, CA: R. James Bender Publishing, 1987), 27.
[12] Gerald Horne, Race War! White Supremacy and the Japanese Attack on the British Empire (New York, NY: New York University Press, 2004), 237.
[13] Tamtiež., 236.
[14] Tamtiež., 147.
[15] Christopher Silvester, “England’s Last War Against France: Fighting Vichy, 1940-1942,” The Telegraph on the Web, September 1, 2009, http://www.telegraph.co.uk/culture/books/bookreviews/6121052/Englands-Last-War-Against-France- Fighting-Vichy-1940-1942.html (accessed September 3, 2009).
[16] Matt Kennard, “Neo-Nazis are in the Army Now,” Salon on the Web, June 15, 2009, http://www.salon.com/news/feature/2009/06/15/neo_nazis_army/index.html (prístup 1. júla 2009).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *