Neochotný dobyvateľ: Nemecká invázia do Grécka, Juhoslávie a severnej Afriky

Často je kladená otázka: Ak chcel Hitler mier, prečo zaútočil na toľko krajín? V knihe Germany’s War (Nemecká vojna) analyzujem, prečo sa Nemecko spojilo s Rakúskom, absorbovalo časti Československa a Poľska, zaútočilo na Poľsko, ZSSR a ďalšie európske krajiny. V tomto texte vysvetlím, prečo Nemecko napadlo a okupovalo Grécko, Krétu, Juhosláviu, ako aj niekoľko oblastí v severnej Afrike. Preberiem aj niektoré dôsledky nemeckej invázie a okupácie uvedených území.

Nemecká invázia do Grécka a na Krétu

Počas vojny bolo pre Nemecko prioritou udržanie mieru na čoraz nepokojnejšom Balkáne. Pri rozhovore s talianskym ministrom zahraničia Cianom dňa 20. júla 1940 Hitler povedal, že pripisuje „najväčšiu dôležitosť udržaniu mieru v dunajskom a balkánskom regióne.“ Nemci túžili po pokoji v tomto regióne, pretože tak by sovieti nemali zámienku k zasahovaniu a Nemecko by malo zaistený prístup k rope z Rumunska. Impulzívna talianska akcia proti Juhoslávii mohla viesť k sovietskej intervencii a akcia v Grécku by mohla otvoriť Británii zadné vrátka. [1]

V auguste 1940 nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop dvakrát zopakoval talianskemu veľvyslancovi Dinovi Alfierimu, že Hitler chce zachovať mier na Balkáne. Napriek týmto a aj iným nemeckým varovaniam sa taliansky premiér Benito Mussolini 28. októbra 1940 rozhodol zaútočiť na Grécko z okupovaného Albánska. Taliani považovali grécku armádu za slabú a Mussolini očakával rýchle víťazstvo. Namiesto toho grécke sily bojovali statočne, s dobre organizovanou podporou, znalosťou zložitého terénu a vyššou motiváciou pri obrane vlasti. Z talianskej kampane sa rýchlo stalo fiasko a to, čo malo byť ľahkým víťazstvom, sa pre Mussoliniho sily zmenilo na poníženie. [2]

Po týždni boli Taliani donútení zastaviť ofenzívu v Grécku a o týždeň neskôr ich grécky protiútok zatláčal naspäť na albánsku hranicu. Talianska fronta sa nakoniec stabilizovala asi 30 míľ v Albánsku. Aby to bolo ešte horšie, talianska flotila ukotvená v Tarante v južnom Taliansku bola vážne poškodená britským leteckým útokom v novembri 1940. Polovica talianskych vojnových lodí bola vyradená z činnosti a talianske sny o ríši sa potápali spolu s loďami. Rovnováha námorných síl v Stredomorí sa týmto veľmi úspešným útokom výrazne zmenila. [3]

Neúspech v Grécku bolo možné napraviť iba za pomoci Nemecka. To bola situácia, ktorej sa chcel Hitler vyhnúť. Hitler chcel, aby Balkán zostal pokojný, ale nemohol ignorovať hrozbu, ktorú predstavovalo posilňovanie britských síl v Grécku. Hitler sa napokon v marci 1941 rozhodol, že na vytlačenie Britov z pevniny bude potrebná veľká vojenská operácia. Nemecká invázia do Grécka zachraňujúca nešťastnú Mussoliniho inváziu skončila gréckou kapituláciou 23. apríla 1941. [4]

Hitler vo svojej záveti v roku 1945 vyhlásil, že bol nespokojný s talianskym útokom na Grécko: „Kvôli ťažkostiam, ktoré nám spôsobili Taliani a ich idiotská kampaň v Grécku, som musel posunúť termín útoku na Rusko o niekoľko týždňov.“ [5] Hitler bezpochyby chcel, aby Grécko a ostatné balkánske krajiny zostali počas vojny neutrálne.

Zostávajúce grécke, britské a iné spojenecké sily, ako aj grécka vláda a kráľ sa presunuli na Krétu. Nemecké vzdušné sily pristáli na Kréte 20. mája 1941 a rýchlo sa zmocnili kontroly nad hlavnými letiskami. Dňa 26. mája 1941 začala chaotická evakuácia britských síl, ale do zajatia padlo viac ako 11 000 britských vojakov a zahynulo takmer 3 000 britských vojakov a námorníkov. Celá operácia bola katastrofou pre Veľkú Britániu. Churchill a jeho poradcovia pripustili, že bolo veľkou chybou posielať jednotky do Grécka. [6]

Nepriaznivý vývoj pri okupácii Grécka

Keď v apríli 1941 nemecká armáda obsadila Grécko, nemeckí zásobovací dôstojníci zabavili veľké množstvá olivového oleja, ryže, pomarančov, citrónov a iných potravín. Keď unavené a hladné nemecké jednotky vstúpili do Atén, začali požadovať jedlo zadarmo v reštauráciách a začali drancovať a lúpiť. Čoskoro v Grécku zavládol hlad a podvýživa. Kým Taliani začali posielať do Grécka mimoriadne dodávky na zmiernenie situácie, Nemecko to odmietlo s tvrdením, že by to ohrozilo potravinovú situáciu v Nemecku [7].

Grécko bolo prevažne vidieckou krajinou; produkovalo najmä plodiny na predaj, ako olivový olej, tabak a hrozno. Grécko bolo závislé na dovoze potravín a ročne dovážalo 450 000 ton amerického obilia, čo bola jedna tretina jeho spotreby. Britská blokáda okupovanej Európy odrezala Grécko od všetkého dovozu. V lete roku 1941 Červený kríž, vláda USA a poniektoré skupiny vo Veľkej Británii naliehali na britskú vládu, aby zrevidovala svoju politiku blokády a umožnila potravinovej pomoci dostať sa do Grécka. Churchill spočiatku odmietal odvolať blokádu. Herbert Hoover opísal Churchilla ako „extrémneho militaristu, ktorý zastával názor, že sprievodné hladovanie žien a detí je nepodstatné.“ [8]

Hladomor v Grécku bol tak rozsiahly, že Churchill nakoniec schválil uvoľnenie blokády pre dodávky potravín Grécku. Toto bola jediná významná výnimka v blokáde okupovanej Európy, ktorú Churchill vykonal. V januári 1942 bola blokáda uvoľnená pre dodávky pšenice a od apríla 1942 mohli vplávať do gréckych prístavov aj lode s inými potravinami.

Potraviny dovážané Spojencami nikdy nestačili na uživenie Grékov. Hoci dovoz spojeneckých potravín zmiernil rozsiahly hladomor v mestách, Gréci aj naďalej umierali hladom. Nemecká armáda odmietla dodávky potravinovej pomoci pre vidiečanov v tých oblastiach, v ktorých operovali grécki partizáni. V rokoch 1943 a 1944 veľká časť vidieka trpela hladom. Podľa niektorých odhadov zomrelo počas druhej svetovej vojny pol milióna Grékov na hlad a súvisiace choroby. [9] Ďalší historik odhaduje, že počas nemeckej okupácie zomrelo hladom 300 000 Grékov. [10]

Utrpenie toľkých civilistov v Grécku bolo jednou z veľkých tragédií druhej svetovej vojny. Grécky hladomor bol spôsobený kombináciou niekoľkých faktorov. Po prvé, nerozumná talianska invázia do Grécka spustila vojnu v oblasti, ktorá mala zostať vojnou nezasiahnutá. Po druhé, počiatočné zabavenie potravín Nemeckom a neskoršie odmietnutie dodávok potravín znamenalo, že hladomor vstúpil do Grécka. Nakoniec, dlhé odmietanie Veľkej Británie ukončiť blokádu dovozu potravín do Grécka spôsobilo zbytočné hladovanie v krajine, závislej od dovážaných potravín. [11]

Nemecké represálie proti partizánom boli v Grécku brutálne. Keďže Nemci nemali v Grécku okupačné sily dostatočne veľké na to, aby prevzali úplnú kontrolu nad všetkými oblasťami, teror voči civilnému obyvateľstvu bol považovaný za nevyhnutné zlo, potrebné k odradeniu podpory odboja. V decembri 1943 nemecké jednotky zhromaždili všetkých mužov nájdených v horskom meste Kalavryta a zastrelili ich. Tento masaker najmenej 500 mužov bol odvetou za únos a vraždu nemeckých vojakov gréckymi partizánmi. Vojaci Waffen-SS pri neskorších represáliách proti povstalcom nešetrili ani ženy a deti. [12]

Nemecká invázia do severnej Afriky

Talianske zakopnutie v Afrike bolo dôvodom, prečo Hitler poslal jednotky do severnej Afriky. Pokus Talianska o inváziu do Egypta, ktorý bol v britskej moci, z talianskej kolónie Líbye v decembri 1940, bol odrazený dobre vycvičenými anglo-indickými jednotkami v sile 35 000 mužov. Británia v tomto konflikte zajala 130 000 talianskych vojakov a zmocnila sa 380 tankov. V apríli 1941 porazilo 40 000 afrických vojakov pod britským velením v hlavnom meste Etiópie Addis Abebe 92 000 talianskych a 250 000 habešských vojakov. Po tomto konflikte spojenci prevzali kontrolu nad Addis Abebou a celou severovýchodnou časťou Afriky.

Generál Erwin Rommel prišiel do Afriky 12. februára 1941 s úlohou zachrániť situáciu v severnej Afrike. Rommel, ktorý bol vymenovaný do čela novovytvorených oddielov Afrika Korps, dorazil s rozkazom zabrániť ďalšiemu talianskemu kolapsu v Líbyi. Vďaka svojim predošlým skúsenostiam s koordináciou a vedením leteckých a obrnených útokov obsadili Rommelove jednotky v júni 1942 kľúčový líbyjský prístav Tobruk a prinútili Britov ustúpiť hlboko do Egypta. Rommel bol na dosah od Suezského prieplavu a ohrozoval veľkú britskú zásobovaciu cestu. Rovnako mal na dosah prístup k rozsiahlym ropným poliam na Strednom východe. [13]

Britská blokáda zásobovacích trás nakoniec oslabila Rommelove pozície v severnej Afrike. Briti sa zastavili u El Alamein a opätovne získali Tobruk v novembri 1942. Rommel odišiel do Nemecka na zdravotnú dovolenku v marci 1943. Porážka v severnej Afrike sa zavŕšila v máji 1943, keď sa 250 000 vojakov Osi – z toho polovica nemeckých – vzdalo Spojencom. [14] Cieľom nemeckej invázie do severnej Afriky bola podpora talianskych síl, postupné prerušenie dodávok ropy pre Britániu a zaistenie prístupu k rope na Blízkom Východe. Aktivity Nemecka v severnej Afrike sa netýkali územného rozširovania Nemecka.

Po porážke Nemecka v severnej Afrike sa Rommel stretol s Mussolinim a dával mu za vinu porážku Osi v severnej Afrike. [15] Pozoruhodným pozitívnym aspektom nemeckej vojny v severnej Afrike je skutočnosť, že bola všeobecne považovaná za „čistú“ vojnu. Rommel bol jediným nemeckým poľným maršálom, ktorého rešpektovali všetci západní spojenci a ktorého otvorene obdivovalo mnoho vysokých britských a amerických dôstojníkov. Hans Speidel, veliteľ Rommelovho štábu, úspešne využil svoju spoluprácu s Rommelom na vybudovanie svojej kariéry v povojnovom Nemecku. [16] (V roku 1957 sa stal dokonca najvyšším veliteľom NATO – pozn. prekl.)

Nemecká invázia do Juhoslávie

Nemecká invázia do Juhoslávie bola reakciou na nečakaný vojenský prevrat v krajine. V noci z 26. na 27. marca 1941 vykonala skupina srbských dôstojníkov prevrat a nastolila vojenský dozor nad vládou Juhoslávie. Hitler v súvislosti s prevratom v Juhoslávii uviedol:

Aj keď Británia zohrala pri tomto puči dôležitú rolu, hlavnú úlohu malo sovietske Rusko. Návrhy, ktoré som odmietol pánovi Molotovovi počas jeho návštevy v Berlíne, plánoval Stalin nepriamo získať revolučnou činnosťou aj proti našej vôli. Bez ohľadu na zmluvy, ktoré sme podpísali, boľševickí vládcovia stupňovali svoje ambície. [Sovietska] zmluva o priateľstve s novým revolučným režimom [v Belehrade] veľmi rýchlo ukázala, aké nebezpečenstvo prichádza. [17]

Puč v Juhoslávii rozdelil už aj tak politicky nestabilnú krajinu a vyprovokoval Nemcov k tomu, aby odmietli nelegitímnu novú vládu. Nemecko zaútočilo na Juhosláviu 6. apríla 1941 a za 12 dní porazilo juhoslovanskú armádu. Porážke Juhoslávie pomohlo to, že Juhoslávia nebola národne zjednotenou krajinou a veľká časť jej populácie nepodporila novú vládu. Mierny odpor juhoslovanskej armády počas krátkej kampane mal za následok iba 151 nemeckých obetí. [18]

Juhoslávia a ďalšie regióny na Balkáne zažili počas vojny tvrdé nemecké protipartizánske represálie. Napríklad partizánsky útok na nemeckú jednotku v Srbsku 20. až 21. októbra 1941 donútil Nemcov k tomu, aby v meste Kragujevac zajali takmer 10 000 mužov a 2 400 z nich zastrelili. V Kraljeve bolo popravených ďalších 1 736 mužov. Šok z týchto nemeckých opatrení spôsobil, že mnohí Srbi ukončili partizánske operácie, aby sa vyhli ďalším represáliám voči civilnému obyvateľstvu. [19]

Treba poznamenať, že zatiaľ čo nemecké protipartizánske jednotky počas vojny na Balkáne spáchali početné zverstvá, partizánske aktivity proti nemeckým silám boli tiež nelegálne, brutálne a barbarské. Generál Alfred Jodl vo svojom záverečnom príhovore na hlavnom norimberskom súde zhrnul nemecké stanovisko týkajúce sa protipartizánskeho boja: „Vo vojne, ako bola táto, v ktorej státisíce žien a detí zahynuli pri plošnom bombardovaní, a v ktorej partizáni využili každý – a tým myslím naozaj každý, aj ten najtvrdší – spôsob, aby dosiahli svoj cieľ metódami diskutabilnými podľa medzinárodného práva.“ [20]

Vojna v Juhoslávii mala za následok mimoriadne ťaživé emócie a nemeckí civilisti v Juhoslávii boli po vojne vystavení brutálnemu zaobchádzaniu a vyhnaniu. Etnickí Nemci boli zo zákona zbavení všetkého svojho majetku. Internačné tábory, ktoré pre Nemcov postavila vláda Tita v Juhoslávii, nepochybne neboli iba zhromažďovacími miestami pre hromadné vyhostenie; skôr boli vedome a oficiálne uznávané ako vyhladzovacie centrá pre tisíce etnických Nemcov. V týchto internačných táboroch bolo málo alebo žiadne jedlo, žiadna lekárska starostlivosť. Internovaní boli ponechaní napospas smrti hladom a chorobám. Hlavným cieľom týchto internačných táborov bolo podľa všetkého spôsobiť čo najväčšiemu počtu etnických Nemcov biedu a smrť [21].

V depeši odoslanej v roku 1946, ktorá kolovala kabinetom britského predsedu vlády Clementa Atleeho, hlásila britská ambasáda v Belehrade, že „podmienky, v ktorých žijú Nemci v Juhoslávii, sa nelíšia od podmienok v Dachau.“ Ambasáda dodala, že uvedením týchto skutočností na verejnosti sa nedá veľa stratiť, pretože „bude ťažké ešte viac zhoršiť postavenie tých, ktorí zostávajú v táboroch.“ Vo svojej správe ďalej uvádza, že „nevyberavé vyhladzovanie a vyhladovanie“ juhoslovanských Volksdeutsche „musí byť považované za útok na humanitu“ a varuje, že „ak v týchto podmienkach budú nútení zostať ešte jednu zimu, prežije ich iba málo.“ [22]

Násilné vyhostenie juhoslovanských etnických Nemcov malo dlhodobý nepriaznivý vplyv na hospodárstvo Juhoslávie. Vicepremiér Tita, Edvard Kardelj, neskôr poznamenal Milovanovi Djilasovi, že pri vyhnaní etnických Nemcov sa Juhoslávia zbavila „svojho najproduktívnejšieho obyvateľstva.“ [23]

Záver

Mussoliniho neuvážená invázia do Grécka a talianska vojenská neefektívnosť boli jediné dôvody, prečo Nemecko napadlo Grécko. Hitler chcel, aby Balkán zostal pokojný, ale nemohol ignorovať hrozbu, ktorú predstavovalo intenzívne aktivity britskej armády v Grécku. Nemecko bolo donútené napadnúť Grécko a neskôr Krétu, aby odstránilo strategickú hrozbu, ktorú predstavovala britská armáda.

Talianska vojenská nekompetentnosť tiež donútila Hitlera, aby vyslal do severnej Afriky generála Erwina Rommela na záchránu rozpadajúcej sa talianskej armády. Hoci bol Rommel nakoniec zo severnej Afriky vytlačený, podarilo sa mu dlho viazať špičkové britské sily. Britský historik David Irving píše: „Dejiny nezabudnú, že celé dva roky vydržal nápor celej britskej ríše na jedinom bojisku iba s dvoma tankovými divíziami a hŕstkou nedostatočne vyzbrojených a podvyživených jednotiek pod jeho velením.“ [24]

Nemecká invázia do Juhoslávie bola nevyhnutná vďaka puču s podporou Sovietskeho zväzu, ktorý dosadil v Juhoslávii vládu pod kontrolou armády. Nemecko bolo prinútené zaútočiť na Juhosláviu, aby odstránilo túto strategickú hrozbu. Podobne ako v Grécku, na Kréte a v severnej Afrike, vyslal Hitler nemecké jednotky do krajiny, v ktorej sa nikdy nechcel vojensky angažovať.

Autor: John Wear, Inconvenient History


Poznámky

[1] Kershaw, Ian, Fateful Choices: Ten Decisions That Changed the World, 1940-1941, New York: The Penguin Press, 2007, pp. 165-166.
[2] Tamtiež, str. 130, 166.
[3] Tamtiež, str. 176.
[4] Tamtiež, str. 177, 180.
[5] Fraser, L. Craig, The Testament of Adolf Hitler: The Hitler-Bormann Documents, str. 39.
[6] Evans, Richard J., The Third Reich at War, 1939-1945, London: Penguin Books, 2008, str. 155.
[7] Tamtiež, str. 156.
[8] Collingham, Lizzie, The Taste of War: World War Two and the Battle for Food, New York: The Penguin Press, 2012, str. 166-167.
[9] Tamtiež, str. 167-168.
[10] Burleigh, Michael, The Third Reich: A New History, New York: Hill and Wang, 2000, str. 416-417.
[11] Collingham, Lizzie, The Taste of War: World War Two and the Battle for Food, New York: The Penguin Press, 2012, str. 166-168.
[12] Mazower, Mark, Hitler’s Empire: How the Nazis Ruled Europe, New York: The Penguin Press, 2008, str. 497.
[13] Evans, Richard J., The Third Reich at War, 1939-1945, London: Penguin Books, 2008, str. 148-150.
[14] Tamtiež, str. 467-468.
[15] Irving, David, The Trail of the Fox, New York: Thomas Congdon Books, 1977, str. 309.
[16] Tamtiež, str. 450-454.
[17] Weber, Mark, “The Reichstag Speech of 11 December 1941: Hitler’s Declaration of War Against the United States,” The Journal of Historical Review, Vol. 8, No. 4, Winter 1988-1989, str. 394-395.
[18] Keegan, John, The Second World War, New York: Viking Penguin, 1990, str. 151, 155-156.
[19] Mazower, Mark, Hitler’s Empire: How the Nazis Ruled Europe, New York: The Penguin Press, 2008, str. 483-484.
[20] Irving, David, Nuremberg: The Last Battle, London: Focal Point Publications, 1996, str. 254.
[21] De Zayas, Alfred-Maurice, A Terrible Revenge: The Ethnic Cleansing of the East European Germans, 2nd edition, New York: Palgrave Macmillan, 2006, str. 99-100.
[22] Douglas, R. M., Orderly and Humane: The Expulsion of the Germans after the Second World War, New Haven & London: Yale University Press, 2012, str. 151.
[23] Djilas, Milovan, Wartime, New York: Harcourt Brace Jovanovich, 1977, str. 423.
[24] Irving, David, The Trail of the Fox, New York: Thomas Congdon Books, 1977, str. 454.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *