Nemecko, pevnosť Európy: Stalinova dobyvačná vojna

Nemecká invázia do Sovietskeho zväzu 22. júna 1941 je širokou historickou komunitou vykladaná ako nevyprovokovaný akt nemeckej agresie. Adolf Hitler sa obvykle označuje ako nedôveryhodný klamár, ktorý zákerne porušil Pakt Molotov-Ribbentrop (Pakt o neútočení) medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Historici zvyčajne zobrazujú Josifa Stalina ako nešťastnú obeť Hitlerovej agresie, ktorá bola taká hlúpa, že verila Hitlerovi. Mnoho historikov si myslí, že Sovietsky zväz mal šťastie, keď prežil útok Nemecka.

Táto štandardná verzia histórie neberie do úvahy informácie získané zo sovietskych archívov sovietskym spravodajským agentom Viktorom Suvorovom. Sovietske archívy ukazujú, že Sovietsky zväz nazhromaždil najväčšiu a najmocnejšiu armádu v histórii. Nemecká invázia do Sovietskeho zväzu bola zúfalým preventívnym útokom, ktorý mal zabrániť Sovietskemu zväzu dobyť celú Európu.

Sovietske prípravy na útočnú vojnu

Medzi rokmi 1937 – 1941 sovietska armáda narástla päťnásobne, z 1,1 milióna na 5,5 miliónov. [1] Ďalších 5,3 milióna odvedencov vstúpilo do Červenej armády do jedného týždňa od začiatku vojny. Počas celej vojny slúžilo v Červenej armáde minimálne 34,5 milióna ľudí. [2] K tomuto obrovskému nárastu sovietskej armády došlo predovšetkým vďaka schváleniu všeobecných vojenských odvodov dňa 1. septembra 1939. Podľa nového zákona sa odvodový vek znížil z 21 rokov na 19 a v niektorých kategóriách až na 18 rokov. Nový zákon tiež umožnil výcvik 18 miliónov záložníkov, aby Sovietsky zväz mohol v priebehu vojny plynule dopĺňať rady Červenej armády miliónmi vojakov. [3]

Všetky tri ročníky (odvedenci medzi 18 až 20 rokmi) boli zaradené do Červenej armády súčasne; v podstate narukovali všetci mladí muži v krajine. Vojenská služba trvala pre väčšinu odvedencov dva roky, takže Sovietsky zväz predpokladal vstup do veľkej vojny v priebehu dvoch rokov. Ak by vojna do dvoch rokov nezačala, všetci odvedenci by museli ísť domov 1. septembra 1941 a nezostal by už takmer nikto na odvod. Je mimoriadne ťažké udržiavať armádu takej veľkosti bez vojny; armáda nič nevyrába a spotrebuje všetko, čo krajina vyprodukuje. Stalin vedel, keď zaviedol nové odvody, že do leta 1941 musí Sovietsky zväz vstúpiť do veľkej vojny. [4]

Pri príprave na vojnu vytvoril 11. januára 1939 Sovietsky zväz štyri nové Ľudové komisariáty: pre lodiarsky priemysel, pre zbrane, pre letecký priemysel a pre muníciu. Komisariát pre lodiarsky priemysel sa od svojho vzniku striktne venoval vojenským projektom. Do 25. mája 1940 boli prevedené do vojenského námorníctva nasledovné počty civilných lodí: 74 do Baltskej flotily, 76 do Čiernomorskej flotily, 65 do Severnej flotily a 101 do Tichomorskej flotily. Ku 22. júnu 1941 mal Sovietsky zväz vo svojich radoch 218 ponoriek a 91 ďalších v lodeniciach, pričom všetky zodpovedali najlepším svetovým štandardom. [5]

Napriek tomu, že Stalin mal viac než 200 ponoriek a ďalšie loďstvo, začiatkom vojny bola celá flotila neúčinná. Dôvodom bolo jej určenie pre útočnú vojnu. Celé Stalinove námorníctvo bolo pripravené na útočnú vojnu a nebolo ho možné efektívne použiť pri obrannej vojne. Na obranu sú potrebné úplne odlišné lode s úplne odlišnými charakteristikami: protiponorkové lode, hliadkové lode, mínolovky a lode na pokladanie mín a protitorpédových sietí. Aj výzbroj sovietyskych lodí bola navrhnutá výhradne na útočnú vojnu. Výzbroj tvorilo silné delostrelectvo a bohaté torpédové a mínové vybavenie. O to slabšie boli sovietske lode vybavené protilietadlovými a obrannými zbraňami.

Sovietski generáli plánovali začať vojnu drvivým a prekvapivým útokom na nepriateľské letecké základne, ktorým by zničili nepriateľské letectvo. Keď Nemecko zaútočilo ako prvé, najväčšou slabinou sovietskeho námorníctva bola nedostatočná protilietadlová obrana. Sovietske vojnové úsilie bolo taktiež narušené faktom, že všetky námorné zásoby munície, mín, torpéd a paliva boli prepravené na nemeckú hranicu a Nemci sa ich rýchlo zmocnili po útoku na Sovietsky zväz. [6]

Komisariát pre muníciu bol zriadený ako samostatné ministerstvo, ktoré sa staralo výlučne o výrobu streliva. Toto ministerstvo rozhodovalo o tom, kde budú umiestnené všetky nové továrne na výrobu nábojov, strelného prachu, granátov, rakiet a inej munície. Ak by Stalin plánoval viesť obrannú vojnu, nové muničné továrne by boli vybudované buď východne od rieky Volga, alebo ešte ďalej vo vnútrozemí v pohorí Ural. Obrana však nebola braná do úvahy. Keďže Stalin plánoval zahájenie ofenzívy do vojnou zničenej a oslabenej Európy, všetky nové muničné továrne boli postavené neďaleko západných hraníc Sovietskeho zväzu.

Na začiatku vojny stratil Sovietsky zväz takmer celý priemysel na výrobu munície. Od augusta do novembra 1941 obsadili nemecké jednotky 303 sovietskych muničných tovární aj s mobilizačnými rezervami kritických surovín uložených v týchto továrňach. Tieto továrne tvorili 85 % všetkej výroby pod správou Komisariátu pre muníciu. Všetky ukoristené zdroje boli presunuté do Nemecka a použité proti Červenej armáde. Počiatkom vojny stratila Červená armáda v pohraničných oblastiach aj nepredstaviteľné množstvo delostreleckej munície. Stalinov predvojnový potenciál bol však taký veľký, že dokázal postaviť nové muničné továrne za Volgou a na Urale a vyrobiť dostatok munície potrebnej na odrazenie nemeckej invázie. [7]

Ukoristenie Stalinových zásob znamenalo pre Nemecko obrovskú výhodu, ale Hitler potreboval preorientovať nemecký priemysel na vojnové potreby. Hitler čakal až do januára 1942 kým sa rozhodol postupne preorientovať nemecký priemysel z mierovej na vojnovú výrobu. Stalin naopak, už v januári 1939 začal orientovať sovietsky priemysel na vojnový režim. Napriek strate 85 % munície v správe Komisariátu pre muníciu, Červená armáda spotrebovala počas vojny 427 miliónov delostreleckých granátov a mín a 17 miliárd nábojov. K tomu je potrebné pripočítať nespočetné množstvo ručných granátov, pozemných mín a leteckých bômb. Predstavte si, ako by vyzeral priebeh druhej svetovej vojny, ak by Stalin dokázal použiť 100 % zásob munície. [8]

V lete roku 1940 Stalin násilne začlenil Estónsko, Lotyšsko a Litvu do Sovietskeho zväzu a sústredil svoje sily v tejto oblasti na hranicu s Východným Pruskom (vtedy súčasť Nemecka). Okupácia pobaltských krajín Červenou armádou bola súčasťou plánov na útočnú vojnu proti Nemecku. Červená armáda zriadila letecké základne tesne pri nemeckých hraniciach. Z leteckých základní v Litve mohlo sovietske letectvo podporovať postup sovietskych vojsk na Berlín. Sovietske námorníctvo tiež presunulo hlavné sily a rezervy na námorné základne vytvorené v Talline, Rige a Liepāja. Keďže z Liepāje bolo blízko k trasám nemeckých plavidiel prepravujúcich rudu, nikel a drevo do Nemecka, útok z tejto oblasti by bol náhly a zničujúci. [9]

Sovietsky zväz v roku 1940 obsadil Besarábiu a severnú Bukovinu. Z Besarábie mohlo sovietske letectvo neustále ohrozovať rumunský ropný priemysel, ktorý bol hlavným dodávateľom ropy do Nemecka. Severná Bukovina bola potrebná, pretože mala železnicu strategického významu s úzkorozchodnou traťou, čo umožňovalo využívať jej lokomotívy a vagóny po celej Európe. Sovietsky zväz používal širokorozchodnú trať. Sovietske lokomotívy a vlakové súpravy sa preto nemohli používať na úzkorozchodných tratiach strednej a západnej Európy. Pri sovietskej invázii do Európy by Stalin potreboval veľa lokomotív a vlakov s úzkymm rozchodom, aby dokázal zásobovať svoje jednotky, ktoré sa rýchlo valili na západ.

Počas kampane v Besarábii Sovietsky zväz ukoristil 141 lokomotív, 1 866 krytých vagónov, 325 čiastočne krytých vagónov, 45 plošinových vozňov, 19 cisterien, 31 osobných vagónov a dva batožinové vagóny. Stalinovi to však nestačilo. Počas sovietsko-rumunských rozhovorov v júli 1940 sovietski predstavitelia požadovali, aby Rumunsko vrátilo všetky zadržané železničné vozidlá. 31. júla 1940 Rumunsko súhlasilo s presunom 175 lokomotív a 4 375 vagónov do Sovietskeho zväzu do 25. augusta 1940. Žiadna z týchto vlakových súprav by nebola použiteľná v obrannej vojne. Stalin potreboval vlaky zabavené v Besarábii a severnej Bukovine na útočnú vojnu, ktorá sa mala prevaliť celou Európou. [10]

V lete roku 1941 začala Červená armáda používať nové raketomety BM-8 a BM-13. Tieto neobvyklé zbrane sa nazývali „Stalinove varhany“ alebo „Kaťuše“. V auguste 1941 pridala Červená armáda systém raketového delostrelectva BM-8-36 a v lete 1942 BM-8-48. V salve z jedného BM-13 bolo 16 rakiet ráže 132 mm, zatiaľ čo v salve z BM-8 bolo 36 rakiet ráže 82 mm. Jedna batéria pozostávala zo štyroch až šiestich BM-8 alebo BM-13. Na jeden cieľ pálila súčasne skupina batérií alebo celých plukov. Stovky alebo dokonca tisíce rakiet mohli súčasne pokryť obrovskú oblasť a vytvoriť tak lavínu ohňa sprevádzanú divokým vytím a hlukom. Ničivý psychologický účinok týchto hrozivých zbraní je súčasťou spomienok mnohých nemeckých vojakov z východnej fronty. [11]

Napriek stratám, ktoré Červená armáda utrpela pri nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu, naďalej rozširovala počty raketometov BM-8 a BM-13. 1. júna 1941 mala Červená armáda sedem raketometov BM-13. Do 1. septembra 1941 ich mala Červená armáda 49 kusov. 1. októbra 1941 mala Červená armáda 406 BM-8 a BM-13. Počty sa nakoniec zvýšili na tisícky a táto zbraň sa stala skutočnou zbraňou hromadného ničenia. Sovietskemu zväzu sa podarilo rýchlo dodať svojej armáde nové raketové systémy napriek veľkým stratám v priemyselnej a surovinovej základni. [12]

Sovietsky zväz sa v roku 1941 pripravoval na útočnú vojnu proti Európe. V prvej polovici júna 1941 bola sovietska 9. armáda najsilnejšou armádou na svete. 9. armáda sa objavila na rumunských hraniciach 14. júna 1941 presne na mieste, kde pred rokom „oslobodila“ Besarábiu. Keby sovietska 9. armáda zaútočila na Rumunsko, hlavný zdroj ropy pre Nemecko by bol stratený a Nemecko by bolo porazené. Hitlerov útok na Sovietsky zväz tomu zabránil. Nijako neodôvodnená koncentrácia sovietskych vojsk na rumunských hraniciach predstavovala pre Nemecko jasnú hrozbu a bola hlavným dôvodom nemeckej invázie do Sovietskeho zväzu. [13]

Dňa 5. mája 1941 Stalin svojim generálom objasnil, že Sovietsky zväz bude vo vojne s Nemeckom tým, ktorý zaútočí. Na bankete sovietsky generál predniesol prípitok na Stalinovu mierovú zahraničnú politiku. Stalin zasiahol:

Dovoľte mi opravu. Mierová zahraničná politika zabezpečila mier v našej krajine. Mierová zahraničná politika je dobrá vec. Na chvíľu sme sa stiahli do obrany, kým sme neprezbrojili našu armádu [a] nevybavili ju modernými zbraňami. Teraz, keď sme prebudovali armádu, zmodernizovali technológiu, keď sme [dostatočne] silní na boj, musíme sa sústrediť z obrany na útok. Pri obrane našej krajiny musíme jednať ofenzívne. Z obrany musíme prejsť k útoku. Je nevyhnutné, aby sme náš výcvik, propagandu, tlač reformovali tak, aby zodpovedala útočnému mysleniu. Červená armáda je moderná armáda a moderná armáda je armáda útočná.

Generál, ktorý predniesol prípitok na Stalinovu mierovú zahraničnú politiku, bol niekoľko dní po bankete prepustený. [14]

Dňa 13. júna 1941 TASS (Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu – pozn. prekl.) odvysielala, že „Nemecko plní všetky podmienky sovietsko-nemeckého paktu rovnako bezchybne, ako Sovietsky zväz“, a že zvesti o hroziacom nemeckom útoku na ZSSR „sú nemotornou propagandou šírenou nepriateľmi Nemecka a Sovietskeho zväzu, ktorí majú záujem na rozšírení a predĺžení vojny.“ V oznámení TASS sa tiež uvádza: „Povesti o tom, že ZSSR sa pripravuje na vojnu proti Nemecku, sú nepravdivé a provokačné…“ V skutočnosti však už sovietske jednotky mierili na západnú hranicu. 13. jún 1941 bol začiatkom najväčšieho organizovaného presunu vojsk, zbraní, streliva a ďalších vojenských zásob v histórii.

Napríklad prvý strategický sled Červenej armády mal 170 tankových, motorizovaných, jazdeckých a streleckých divízií. Päťdesiatšesť z nich sa už nachádzalo priamo na hranici a nemohlo sa posunúť ďalej. Zvyšných 114 divízií sa začalo presúvať k hraniciam 13. júna 1941, v dobe odvysielania správy TASS.

Tieto masívne vojenské presuny nemohli byť defenzívne. Jednotky pripravujúce sa na obranu sa zakopávajú, uzatvárajú cesty, kladú bariéry s ostnatým drôtom, kopú protitankové zákopy a pripravujú kryty. Červená armáda nič z toho neurobila. Namiesto toho sa ďalšie sovietske oddiely začali skrývať v pohraničných lesoch, rovnako ako nemecké vojská, ktoré sa pripravovali na inváziu. Vyhlásenie TASS bolo iba snahou oklamať nemecké obavy z nadchádzajúcej sovietskej invázie do Európy. [15]

Suvorov tiež odmieta tvrdenia, že Sovietsky zväz nemal v roku 1941 dostatočný počet kvalifikovaných veliteľov. Stalin v rokoch 1937-1938 uskutočnil armádne čistky, ale považuje počet 40 000 popravených dôstojníkov za značne prehnaný. Sovietske dokumenty dokazujú, že v rokoch 1937-1938 bolo popravených alebo zomrelo vo väzení 1 654 dôstojníkov počas čakania na súd. Keďže dôstojnícky zbor Červenej armády vo februári 1937 tvorilo 206 000 dôstojníkov, Stalinove čistky zasiahli zasiahli menej ako 1 % sovietskych dôstojníkov. Sovietsky zväz mal dostatok dôstojníkov na to, aby v roku 1941 mohol viesť útočnú vojnu proti Európe. [16]

Suvorov tiež uvádza, že sovietski vojaci a dôstojníci dostali rusko-nemecké a rusko-rumunské slovníky ako súčasť prípravy na inváziu do Európy. Tisícky sovietskych jednotiek nepoužilo tieto kompromitujúce materiály, keď boli zajatí pri nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu. Rusko-nemecké slovníky fráz boli zložené veľmi jednoducho: otázka v ruštine, nasledovaná rovnakou otázkou v nemčine napísanou v ruštine azbukou, potom v nemčine latinkou. Ak by sovietsky vojak nevedel, ako vysloviť potrebnú nemeckú frázu, mohol ukázať na príslušné riadky v knihe a Nemci si ich mohli prečítať sami.

Frázy v slovníku naznačovali, že sovieti plánovali viesť v Európe útočnú vojnu. Napríklad otázky zneli: „Kde je Bürgerermeister? Je na veži pozorovateľňa?“ V Sovietskom zväze neboli bürgerermeistrovia ani kostolné veže. Tieto otázky sú relevantné, iba ak boli sovietski vojaci v Nemecku. Tu sú ďalšie príklady: „Kde je palivo? Kde je garáž? Kde sú obchody? Kde je voda? Zhromaždite a priveďte sem [toľko] koní [hospodárskych zvierat], zaplatíme!“ Tieto otázky a frázy by na sovietskej pôde neboli relevantné. Ďalšie usvedčujúce vety sú: „Nemusíte sa báť. Červená armáda čoskoro príde!“ Ani tieto vety nie sú relevantné pre vojnu vedenú na sovietskej pôde. [17]

Sovietske vojenské schopnosti pred nemeckou inváziou

Sovietsky zväz sa pred nemeckou inváziou 22. júna 1941 zapojil do niekoľkých vojenských operácií. Všetky tieto operácie preukázali značnú vojenskú silu, ktorú Sovietsky zväz dokázal ukryť pred väčšinou sveta.

Začiatkom mája 1939 došlo k ozbrojenému konfliktu medzi sovietskymi a japonskými jednotkami na hranici Mongolska a Číny pri rieke Chalchyn Gol. Sovietsky zväz ovládal Mongolsko. Japonsko obsadilo susediace čínske územie. Nikto nevyhlásil vojnu, ale konflikt eskaloval do bojov v ktorých bolo zapojené letectvo, delostrelectvo a tanky. 1. júna 1939 Sovietsky zväz oficiálne vyhlásil: „Budeme brániť hranice Mongolskej ľudovej republiky, ako svoje vlastné.“ Nasledujúci deň generál Žukov odletel z Moskvy do Mongolska, aby prevzal velenie sovietskych a mongolských jednotiek. [18]

Stalin vyzbrojil sovietske jednotky v Mongolsku najmodernejšími zbraňami vrátane tankov BT-5 a BT-7, pričom všetky boli vybavené najsilnejším tankovým kanónom tej doby. Sovietske obrnené autá boli tiež vyzbrojené rovnakým kanónom. Niekoľko najlepších sovietskych pilotov bolo vyslaných do Mongolska, aby zaistili vzdušnú nadvládu nad dejiskom pozemných operácií. Červená armáda nasadila bombardéry s dlhým dosahom a stíhačky I-16 po prvý krát úspešne použili rakety vzduch-vzduch RS-82. Červená armáda mala aj najnovšie a najlepšie delostrelectvo, húfnice a mínomety na svete. [19]

Po sérii mnohých bezvýsledných bitiek sa Žukov rozhodol ukončiť konflikt náhlou a drvivou porážkou japonskej armády. Ráno 20. augusta 1939 o 5:45 vykonalo 153 sovietskych bombardérov so zodpovedajúcim počtom stíhačov prekvapujúci nálet na japonské letecké základne a veliteľské stanovištia. Okamžite sa pripojilo delostrelectvo extrémne intenzívnou a silnou barážou, ktorá trvala takmer tri hodiny. Sovietske letectvo prelomilo japonskú obranu. Žukov uskutočnil klasickú obkľučovaciu operáciu. Vo štvrtý deň útoku sa okolo japonských jednotiek stiahol kruh a to bol začiatok konca. Počas celej japonskej vojenskej histórie nikdy nedošlo k takejto drvivej porážke. [20]

Sovietska operácia pri Chalchyn Gole, niekedy označovaná ako Nomonhanský incident, bola brilantnou ukážkou plánovania a realizácie. Japonci boli úplne prekvapení. Počas prvej hodiny a pol útoku nevystrelil jediný japonský kanón a nevzlietlo jediné lietadlo. Chalchyn Gol bol prvým Blitzkriegom v histórii. Bolo to po prvý raz v histórii, keď bolo veľké množstvo tankov efektívne využité na hĺbokový prielom a bol to aj ukážkový príklad využitia utajenej koncentrácie delostrelectva na úzkej časti frontu. Porážka japonskej armády na Chalchyn Gole dostala pod kontrolu japonské snahy o agresiu smerom na Mongolsko a Sovietsky zväz. Na jeseň v roku 1941, počas mesiacov kritických pre Sovietsky zväz, Japonci pamätali na Chalchyn Gol a neriskovali útok na Sovietsky zväz. [21]

Z pochopiteľných dôvodov Japonci neoznamovali svetu svoju porážku v Mongolsku. Keďže v Mongolsku neboli žiadni medzinárodní pozorovatelia ani novinári, o operácii vtedy vedel len málokto. Aj Stalin nariadil mlčanie ohľadom pôsobivého sovietskeho víťazstva nad japonskou armádou. Dôvodom bola príprava podobnej operácie v oveľa väčšom meradle pre celú Európu. Stalin mal záujem na utajení skutočnej sily Červenej armády a nechával svet veriť, že Červená armáda nie je schopná viesť technologicky vyspelú vojnu. Stalin chcel nachytať Hitlera a celú Európu nepripravených a bez výstrahy. [22]

Dňa 23. augusta 1939 Nemecko a Sovietsky zväz podpísali dohodu o neútočení, známu ako Pakt Molotov-Ribbentrop. Táto dohoda zaručovala, že Hitler nebude musieť bojovať proti Sovietskemu zväzu, ak Nemecko napadne Poľsko. Tajný dodatok tiež ustanovil rozdelenie Poľska medzi Nemecko a Sovietsky zväz v prípade vojny. [23]

Hitler zaútočil na Poľsko 1. septembra 1939 a Veľká Británia s Francúzskom vyhlásili Nemecku vojnu 3. septembra 1939. Sovietsky zväz čakal do 17. septembra 1939, kým zaútočil na Poľsko z východu. Stalinove jednotky sa v Poľsku správali rovnako, alebo aj krutejšie, ako nemecké jednotky, ale Francúzsko a Veľká Británia nikdy nevyhlásili vojnu Sovietskemu zväzu za útok na ich spojenca – Poľsko. Vina za začiatok vojny padla na Nemecko a svetová mienka bola toho názoru, že Sovietsky zväz na ňom nemá vinu.

Suvorov uvádza, že nemecký Blitzkrieg v Poľsku ochaboval. Dňa 15. septembra 1939, dva týždne po nemeckom útoku, aktivita Luftwaffe výrazne poklesla a nemecká armáda bola takmer úplne bez paliva. Sovietska armáda napadla dňa 17. septembra 1939 Poľsko, aby zachránila nemecký Blitzkrieg a umožnila rozdelenie Poľska medzi Nemecko a Sovietsky zväz. [24]

Ďalším dôvodom, prečo Sovieti čakali s útokom na Poľsko do 17. septembra 1939, bolo to, že prímerie s Japonskom, ktoré ukončilo Nomonhanský incident, bolo podpísané až 15. septembra 1939. Sovieti si chceli zabezpečiť mier s Japonskom skôr, ako vpadnú do Poľska. [25]

V októbri 1939 pokračovali Stalinovi diplomati v teritoriálnom rozširovaní Sovietskeho zväzu a požadovali od Fínska odstúpenie Karelskej šije výmenou za iné územie dvojnásobnej veľkosti. Fínsko zamietlo Stalinove požiadavky, pretože Karelská šija bola priamou bránou do hlavného mesta Fínska. Geografia Fínska je taká, že akákoľvek agresia zo strany Sovietskeho zväzu mohla prísť iba cez Karelskú šiju. Z tohto dôvodu začalo Fínsko už v roku 1918 budovať na Karelskej šiji rozsiahly systém opevnení a zátarasov, známy ako Mannerheimova línia. Fínsko vynaložilo prakticky celý svoj vojenský rozpočet za 10 rokov pred vojnou na výstavbu Mannerheimovej línie. Stalinovi diplomati v podstate požadovali, aby Fínsko odovzdalo Červenej armáde všetky svoje opevnenia výmenou za močariská a bahnisté lesy, ktoré nikto nepotreboval ani nechcel. [26]

Keď boli tieto požiadavky zamietnuté, Stalin vydal rozkaz rozdrviť Fínsko. Po krátkom, ale intenzívnom delostreleckom bombardovaní prekročila Červená armáda 30. novembra 1939 fínsku hranicu. Červená armáda sa prvýkrát stretla s opevnením plným pascí, barikád, prekážok a mínových polí. Celý priestor bol zaplnený žulovými balvanmi, betónovými blokmi, zásekmi, priekopami a násypmi, protitankovými zákopmi a zamínovanými mostami pripravenými na vyhodenie do vzduchu fínskymi pohraničnými hliadkami. Fínski ostreľovači a ľahké mobilné oddiely boli vysoko aktívni a naplno sa zapájali do bojov. Červenej armáde trvalo dva týždne, kým prekonala predsunuté obranné postavenia a utrpela pri tom ťažké straty.

Po prekonaní predsunutých obranných postavení narazila Červená armáda na hlavnú obrannú líniu Fínska – Mannerheimovu líniu. Celá línia bola brilantne maskovaná sústava opevnení dobre integrovaných do okolia a siahala až 30 km do hĺbky. Okrem nespočetných mínových polí a protitankových zákopov, Mannerheimova línia obsahovala 2 311 betónových, železných a drevených barikád, ako aj žulové balvany a stovky radov hrubého ostnatého drôtu na kovových stĺpikoch napojených na míny. Boje na Mannerheimovej línii boli obzvlášť úporné. Červená armáda 12. marca 1940 konečne prerazila Mannerheimovu líniu po obrovských stratách: 126 875 zabitých vojakov a dôstojníkov, 188 671 zranených, 58 370 chorých a 17 867 omrznutých. [27]

Všetci vojenskí experti pred zahájením útoku Sovietskeho zväzu na Fínsko vyhlasovali, že Mannerheimovu líniu nedokáže prekonať žiadna armáda. Červená armáda dokázala nemožné, navyše v zime a bez špeciálnej prípravy. Vojenskí experti Západu mali uznať silné útočné schopnosti Červenej armády. Ak dokázala Červená armáda prekonať Mannerheimovu líniu v zime, bola schopná zničiť aj Európu a kohokoľvek, kto by sa jej postavil do cesty. Namiesto toho vojenskí experti Západu vyhlásili Červenú armádu za nespôsobilú a nepripravenú na vojnu. [28]

Iba tri mesiace po tom, ako Sovietsky zväz ukončil vojenské operácie vo Fínsku, sa tri pobaltské krajiny – Estónsko, Litva a Lotyšsko – vzdali Stalinovi a stali sa sovietskymi republikami Sovietskeho zväzu. Vlády a vojenské velenie týchto troch pobaltských krajín pozorne sledovali vojnu vo Fínsku. Správne dospeli k záveru, že Červenú armádu nemožno zastaviť žiadnym počtom obetí, a že odpor voči Sovietskemu zväzu je márny. Preto sa tri pobaltské krajiny vzdali bez výstrelu. Po pridaní týchto troch neutrálnych krajín Sovietsky zväz posunul svoje hranice na západ, čo uľahčilo napadnutie Európy Sovietskym zväzom. [29]

Stalin taktiež predložil rumunskej vláde ultimátum, aby postúpila Besarábiu Sovietskemu zväzu. Rumunsko si uvedomilo, že odpor by bol márny, a tak bez dlhých rečí odovzdalo Besarábiu a severnú Bukovinu do rúk Sovietskeho zväzu. [30] Sovietsky zväz tak za necelý rok zničil japonskú armádu v Mongolsku, vojenskou silu obsadil východné územie Poľska, vykonal mimoriadne ťažkú, ale úspešnú inváziu do Fínska, prinútil pobaltské krajiny Estónsko, Litvu a Lotyšsko vstúpiť do Sovietskeho zväzu proti ich vôli a prevzal vlastníctvo Besarábie a severnej Bukoviny od Rumunska.

Tieto sovietske výboje a ultimáta rozšírili územie Sovietskeho zväzu o 426 000 štvorcových kilometrov, čo je oblasť približne rovnaká, ako bola plocha Nemeckej ríše v roku 1919. [31] Tieto sovietske vojenské operácie dokazujú, že Sovietsky zväz bol mimoriadne silný a agresívny. Po týchto výbojoch bol Sovietsky zväz v dobrej pozícii na začatie masívnej ofenzívy proti zvyšku Európy.

Potvrdenie od Hitlera

Suvorovova kniha The Chief Culprit (Hlavný vinník) nespomína reč Adolfa Hitlera z 11. decembra 1941, v ktorej vyhlasuje vojnu Spojeným štátom. Tento prejav poskytuje dôležité podporné dôkazy, prečo Hitler zaútočil na Sovietsky zväz. Hitler v tomto prejave uviedol:

„Keď som sa v roku 1940 dozvedel o možnej hrozbe z východu od Ríše vďaka správam z Britskej poslaneckej snemovne a pozorovaniam pohybov sovietskych jednotiek na našich hraniciach, okamžite som nariadil vytvorenie mnohých nových obrnených, motorizovaných a peších divízií. Ľudských a materiálnych zdrojov sme mali dostatok…

Boli sme si jasne vedomí toho, že za žiadnych okolností nemôžeme dovoliť nepriateľovi, aby udrel na naše srdce. Rozhodnutie v tomto prípade však bolo veľmi ťažké. Keď novinári z demokratických novín teraz vyhlasujú, že som mal pred útokom dvakrát merať, keď som poznal silu boľševických protivníkov, len dokazujú, že nechápu ani situáciu ani mňa.

Nehľadal som vojnu. Naopak, urobil som všetko preto, aby som sa konfliktu vyhol. Ale zabudol by som na svoju povinnosť a svedomie, ak by som napriek tomu, že konfliktu sa nedalo vyhnúť, neurobil nič. Pretože som považoval sovietske Rusko za nebezpečenstvo nielen pre Nemeckú ríšu, ale pre celú Európu, rozhodol som sa, ak to je možné, sám vydať rozkaz k útoku niekoľko dní pred vypuknutím konfliktu.

Dnes už je k dispozícii skutočne pôsobivé množstvo autentických materiálov, ktoré potvrdzujú, že Sovietsky zväz zamýšľal zaútočiť. Sme si tiež istí, kedy sa mal tento útok uskutočniť. Vzhľadom k nebezpečenstvu, o ktorého rozsahu sme si až teraz plne vedomí, môžem iba ďakovať Pánu Bohu, že ma včas osvietil a dal mi silu urobiť to, čo sa muselo urobiť. Milióny nemeckých vojakov mu môžu ďakovať za svoje životy a celá Európa za svoje prežitie.

Dnes môžem povedať: ak by sa táto vlna viac ako 20 000 tankov, stoviek divízií, desiatok tisíc diel, spolu s viac ako 10 000 lietadlami dala do pohybu proti Ríši, Európa by bola stratená.

Niekoľko národov bolo predurčených k tomu, aby zabránili tomuto úderu za cenu vlastnej krvi. Ak by sa Fínsko nerozhodlo okamžite po druhý krát pozdvihnúť zbrane, pohodlný buržoázny život ostatných škandinávskych krajín by sa rýchlo skončil.

Ak by sa nemecká Ríša so svojimi vojakmi a zbraňami nepostavila protivníkovi, prevalila by sa Európou búrka, ktorá by raz a navždy eliminovala smiešnu britskú ideu rovnováhy síl v Európe v celej jej intelektuálnej slaboduchosti a tradičnej hlúposti.

Ak by Slováci, Maďari a Rumuni nekonali na obranu európskeho sveta, boľševické hordy by sa preliali cez dunajské krajiny rovnako, ako kedysi hordy Attilových Hunov a [sovietski] Tatári a Mongoli by si [potom] vynútili revíziu Montreuxskej zmluvy.

Ak by Taliansko, Španielsko a Chorvátsko neposlali svoje divízie, nevznikla by európska obranná fronta, ktorá ukázala koncept novej Európy a tým účinne inšpirovala aj ostatné národy. Vedomí si tohto nebezpečenstva prišli dobrovoľníci zo severnej a západnej Európy: Nóri, Dáni, Holanďania, Flámi, Belgičania a dokonca aj Francúzi. Všetci dali boju spojeneckých síl Osy charakter európskej krížovej výpravy v tom pravom zmysle slova.“ [32]

Hitlerov prejav potvrdzuje Suvorovovu tézu, že nemecká invázia do Sovietskeho zväzu bola preventívnym úderom. Hitlerov útok nebol pre Lebensraum ani z iných ambicióznych dôvodov.

Hitlerov prejav tiež spomína dôležitý bod, o ktorom sa v knihe The Chief Culprit nediskutovalo: mnohí statoční muži zo severnej a západnej Európy sa dobrovoľne pripojili k Nemecku v boji proti Sovietskemu zväzu. Počas Druhej svetovej vojny sa do radov nemeckých ozbrojených síl prihlásili dobrovoľníci z 30 krajín. [33] Títo dobrovoľníci chápali, že Sovietskemu zväzu, ktorý Suvorov nazýva „najkriminálnejšou a najkrvavejšou ríšou v dejinách ľudstva“ [34], sa nesmie dovoliť dobyť celú Európu.

Záver

Viktor Suvorov v knihe The Chief Culprit objasňuje, že Hitlerov preventívny útok na Sovietsky zväz zabránil Stalinovi dobyť celú Európu. [35] Suvorov tiež jasne ukazuje, že to bol Stalin, a nie Hitler, ktorý porušil dohodu Molotov-Ribbentrop. Ako uviedol pruský panovník Fridrich Veľký, „Útočníkom je ten, kto donúti svojho protivníka k útoku.“ [36]

Stalinove plány na ofenzívnu vojnu potvrdil aj jeho syn. Počas nemeckej invázie do Sovietskeho zväzu v júni 1941 Nemci zajali Jakova Josifoviča Džugašvili, Stalinovho syna. Stalinov syn bol prehľadaný a vypočutý. V jeho vreckách bol nájdený list iného dôstojníka z 11. júna 1941, v ktorom sa uvádza: „Som vo výcvikovom tábore. Chcel by som byť doma na jeseň, ale plánovaná prechádzka do Berlína by tomu mohla zabrániť.“ Nemeckí spravodajskí dôstojníci požiadali Džugašviliho, aby objasnil vyhlásenie o „plánovanej prechádzke do Berlína.“ Stalinov syn prečítal list a ticho zamrmlal: „Do čerta!“ Z listu je zrejmé, že sovietske sily plánovali napadnúť Nemecko neskôr toho roku. [37]

Nemeckí spravodajskí dôstojníci sa tiež opýtali Stalinovho syna na to, prečo sovietske delostrelectvo, ktoré malo najlepšie kanóny a húfnice na svete, mierilo tak nepresne. Stalinov syn pravdivo odpovedal: „Mapy Červenej armády boli neužitočné, pretože na rozdiel od očakávania došlo k bojom na východ od hranice.“ Sovietske mapy označovali oblasti, kam mala vpadnúť Červená armáda, ale pre obranu boli nepotrebné. V roku 1941 bojovala Červená armáda bez (relevantných) máp, a tak sovietske delostrelectvo nemohlo nájsť svoje ciele. [38]

Poznámky

[1] Suvorov, Viktor, The Chief Culprit: Stalin’s Grand Design to Start World War II, Annapolis, Md.: Naval Institute Press, 2008, p. 94.
[2] Tamtiež, str. 239.
[3] Tamtiež, str. 125-126.
[4] Tamtiež, str. 123-126.
[5] Tamtiež, str. 127-128.
[6] Tamtiež, str. 128-129.
[7] Tamtiež, str. 131-132.
[8] Tamtiež, str. 133-135.
[9] Tamtiež, str. 150-152.
[10] Tamtiež, str. 156-157.
[11] Tamtiež, str. 58-59.
[12] Tamtiež, str. 59.
[13] Tamtiež, str. 196-197.
[14] Tamtiež, str. 205.
[15] Tamtiež, str. 207-217.
[16] Tamtiež, str. 92-97.
[17] Tamtiež, str. 257-258.
[18] Tamtiež, str. 105.
[19] Tamtiež, str. 105, 116-117.
[20] Tamtiež, str. 114-115.
[21] Tamtiež
[22] Tamtiež, str. 116.
[23] Tamtiež, str. 282-284.
[24] Tamtiež, str. 118.
[25] Koster, John, Operation Snow, Washington, D.C.: Regnery Publishing, Inc., 2012, str. 34-35.
[26] Suvorov, Viktor, The Chief Culprit: Stalin’s Grand Design to Start World War II, Annapolis, Md: Naval Institute Press, 2008, str. 136-137.
[27] Tamtiež, str. 137-140.
[28] Tamtiež, str. 144.
[29] Tamtiež, str. 144-145.
[30] Tamtiež, str. 145.
[31] Hoffmann, Joachim, Stalin’s War of Extermination, 1941-1945: Planning, Realization, and Documentation, Capshaw, Ala.: Theses & Dissertations Press, 2001, str. 31.
[32] Weber, Mark, „The Reichstag Speech of 11 December 1941: Hitler’s Declaration of War against the United States,“ The Journal of Historical Review, Vol. 8, No. 4, Winter 1988-1989, str. 395-396.
[33] Tedor, Richard, Hitler’s Revolution, Chicago: 2013, str. 7.
[34] Suvorov, Viktor, The Chief Culprit: Stalin’s Grand Design to Start World War II, Annapolis, Md.: Naval Institute Press, 2008, str. 58.
[35] Tamtiež, str. 159.
[36] Franz-Willing, Georg, „The Origins of the Second World War,“ The Journal of Historical Review, Torrance, Cal.: Vol. 7, No. 1, Spring 1986, str. 108.
[37] Suvorov, Viktor, The Chief Culprit: Stalin’s Grand Design to Start World War II, Annapolis, Md: Naval Institute Press, 2008, str. 258.
[38] Tamtiež, str. 258-259.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *