Lekárske experimentovanie v Dachau

Robili to všetci – alebo aspoň tí, ktorí mohli

Vypuknutie a eskalácia Druhej svetovej vojny poskytli dôvody pre väčšinu nemeckých nelegálnych lekárskych experimentov na ľuďoch. Experimentovanie na zvieratách sa považovalo iba za slabú náhradu experimentovania na ľuďoch. Keďže z experimentovania na zvieratách sa dali vyvodiť len analogické závery, experimentovanie na ľuďoch sa počas vojny považovalo za nevyhnutné pre nemecké vojnové úsilie. Žiadosti o lekárske experimenty na ľuďoch sa zvyčajne schvaľovali z dôvodu, že testy na zvieratách prinášali len spomínané analogické závery. Presnejšie výsledky z lekárskych experimentov sa dali dosiahnuť iba testovaním na ľuďoch. [1]

Väzni v koncentračnom tábore Dachau boli podrobovaní lekárskym experimentom s maláriou, vysokými výškami (nízky tlak), podchladením a iným testom. Takéto experimenty boli zdokumentované v takzvanom lekárskom procese v Norimbergu, ktorý začal 9. decembra 1946 a skončil 19. júla 1947. V Dachau bol prítomný Dr. Charles P. Larson, americký forenzný patológ, ktorý vykonal pitvy, uskutočnil rozhovory a preštudoval si nájdené lekárske záznamy, aby určil rozsah lekárskeho experimentovania v tábore.

Experimenty s maláriou

Experimentovanie s maláriou vykonával v Dachau Dr. Klaus Karl Schilling, medzinárodne uznávaný parazitológ. Dr. Schilling dostal v roku 1936 rozkaz od Heinricha Himmlera vykonávať v Dachau lekársky výskum za účelom imunizácie ľudí, konkrétne voči malárii. Dr. Schilling sa Dr. Larsonovi priznal, že v rokoch 1936 až 1945 naočkoval maláriou asi 2 000 väzňov. Lekársky dozor v Dachau si vybral ľudí, ktorí mali byť naočkovaní a zoznam týchto ľudí následne poslal do Berlína, kde ho mali schváliť vyššie úrady. Vybraných ľudí potom odovzdali Dr. Schillingovi, aby na nich robil lekárske experimenty. [2]


Dr. Schilling pred súdom

Počas lekárskeho procesu sa zistilo, že experimenty Dr. Schillinga boli priamo zodpovedné za smrť 10 väzňov. [3] Dr. Charles Larson vo svojej správe týkajúcej sa Dr. Schillinga uviedol:

Určiť hranicu medzi tým, či Dr. Schilling je alebo nie je vojnovým zločincom, bolo veľmi ťažké. Jednoznačne do tej kategórie spadal, pretože ľudí experimentálne a nedobrovoľne očkoval maláriou, čo síce neprivodilo mnoho úmrtí, ale dosť ľahko mohlo mnohým pacientom spôsobiť vážnu chorobu. Bránil sa tvrdením, že všetku túto prácu robil na rozkaz od vyšších úradov, vlastne, na rozkaz samotného Himmlera.

Vo svojej správe som napísal: „Vzhľadom na všetko, čo mi povedal, by podľa môjho názoru mal byť tento muž považovaný za vojnového zločinca, ale malo by mu byť umožnené spísať výsledky svojich experimentov a odovzdať ich spojeneckému lekárskemu personálu, lebo sú hodnotné. Dr. Schilling je popredným vedcom so svetovým renomé, ktorý vykonal najdôležitejšiu kategóriu experimentov; ich hodnotu nemožno náležite určiť, kým ich nespíše a nepreštudujú si ich lekárske úrady. Zločiny už boli spáchané a keďže už boli spáchané, malo by byť tomuto mužovi dovolené dokončiť dokumentáciu výsledkov svojho niekoľkoročného výskumu, aby sme mohli vyvodiť nejaké nové poznatky týkajúce sa imunity voči malárii, lebo ak mu to nedovolíme, bude to ďalší zločin.“

Ale moja snaha zachrániť život Dr. Schillinga zlyhala. Naše vrchné velenie malo pocit, že z neho musí urobiť verejný odstrašujúci príklad – väčšina ostatných vysokopostavených nacistov dávaných do súvisu s Dachau už bola popravená – a donútili jeho ženu prizerať sa jeho obeseniu. Urobil som všetko, čo som mohol, aby som to zastavil. Prosil som našu vojenskú vládu, aby neschválila jeho rozsudok, kým sa mu nedostane spravodlivého vypočutia, lebo som si práve začínal získavať jeho dôveru. Pri spätnom pohľade som presvedčený, že poprava Dr. Schillinga zbavila svet niekoľkých veľmi dôležitých vedeckých informácií – bez ohľadu na to, aký nechutný mohol byť jeho výskum a experimentovanie. [4]

Dr. Larson v súvislosti s Dr. Schillingom usúdil: „…Dr. Schilling, ktorý mal 72 rokov (v skutočnosti 74), mal žiť. Nikdy sa nepokúsil utiecť. Zostal v Dachau a priznal sa mi ku celej svojej práci; vo všetkom spolupracoval a bol jediným, kto hovoril pravdu…“ [5]

Obhajoba počas lekárskeho procesu v Norimbergu predložila dôkazy o tom, že lekári v Spojených štátoch vykonávali počas vojny lekárske experimenty na väzňoch a odporcoch vojenskej služby. Dôkazy ukázali, že na 800 väzňoch, vrátane mnohých černochov, z federálnych väzníc v Atlante a štátnych väzníc v Illinois a New Jersey, sa robili rozsiahle pokusy s maláriou. Americkí lekári robili experimenty na ľuďoch s malaria tropica, jedným z najnebezpečnejších kmeňov malárie, aby pomohli USA s vojnou v juhovýchodnej Ázii. [6]

Hoci experimenty Dr. Schillinga s maláriou neboli o nič nebezpečnejšie či nezákonnejšie než experimenty amerických lekárov, Dr. Schilling musel odčiniť svoje experimenty vlastným životom a jeho žena sa musela prizerať, ako ho vešajú. Americkí lekári, ktorí robili experimenty s maláriou na ľuďoch, neboli zo zločinov nikdy obvinení.

Experimenty s vysokými nadmorskými výškami a podchladením

Nemecko robilo v Dachau aj experimenty s vysokou nadmorskou výškou. Tieto experimenty robil Dr. Sigmund Rascher od 22. februára 1942 a skončil s nimi asi začiatkom júla 1942. [7] Účelom experimentov bolo zistiť, čo sa deje pilotom po zlyhaní či katapultovaní sa z ich pretlakových kabín vo veľmi vysokých výškach. V tomto prípade boli piloti behom niekoľkých sekúnd vystavení poklesu tlaku a nedostatku kyslíka. Cieľom experimentov bolo preskúmať rôzne záchranné metódy. Za týmto účelom bola v Dachau postavená nízkotlaková komora, aby sa sledovali reakcie ľudí vysadených v extrémnych výškach a aby sa preskúmali možnosti ich záchrany. [8] Obete boli uzamknuté v komore a tlak v komore následne klesol na úroveň zodpovedajúcu veľmi vysokým nadmorským výškam. Tlak sa dal veľmi rýchlo meniť, čo Dr. Rascherovi umožnilo simulovať podmienky, ktorým by boli vystavení piloti padajúci voľným pádom z výšok s nedostatkom kyslíka.

Dr. Rascher získal povolenie vykonávať tieto experimenty s vysokými nadmorskými výškami, keď napísal Heinrichovi Himmlerovi a ten mu povedal, že dostane k dispozícii väzňov. Dr. Rascher vo svojom liste uviedol, že vie, že pokusy budú mať fatálne následky. Podľa Waltera Neffa, väzňa, ktorý svedčil v lekárskom procese, sa na experimentovanie s vysokou nadmorskou výškou použilo približne 180 až 200 väzňov. Asi 10 z týchto väzňov boli dobrovoľníci a asi 40 boli odsúdenci na smrť. Podľa Neffeho svedectva počas týchto pokusov zomrelo zhruba 70 až 80 väzňov. [9] Po vojne sa v dome Dr. Raschera v Dachau našiel film ukazujúci úplný priebeh experimentu, vrátane pitvy. [10]

Po ukončení experimentov s vysokými výškami vykonával Dr. Rascher v Dachau aj experimenty s podchladením. Tieto pokusy robil od augusta 1942 približne do mája 1943. [11] Ich účelom bolo určiť najlepší spôsob, ako zahriať nemeckých pilotov, ktorých zostrelili do Severného mora a trpeli podchladením.

Pokusné osoby Dr. Raschera museli zostať vonku nahé v mrazivom počasí až 14 hodín, poprípade obete držal v nádrži s ľadovou vodou tri hodiny. Ich tep a vnútornú teplotu merala sústava elektród. Následne sa skúšali rôzne metódy na zahriatie obetí, najčastejšie a najúspešnejšie ponorením do veľmi horúcej vody. Odhaduje sa, že tieto pokusy spôsobili smrť 80 až 90 väzňom. [12]

Dr. Charles Larson tieto experimenty dôrazne odsúdil. Napísal:

Dr. Raschau (sic) bol zodpovedný za túto prácu a … našli sme záznamy o jeho experimentoch. Boli nešikovnejšie v porovnaní s pokusmi Dr. Schillinga, oveľa menej vedecké. Spútali väzňa a ponorili ho do studenej vody, kým jeho telesná teplota neklesla na 28°C, kedy tá úbohá duša, samozrejme, zomrela. Tieto pokusy začali v auguste 1942, no Raschauova (sic) technika sa zlepšila. Do februára 1943 mohol hlásiť, že 30 väzňov bolo podchladených na 27 a 29°C, ich dlane a chodidlá boli od chladu biele a ich telá sa „znovu zahriali“ v horúcom kúpeli…

Taktiež obliekali väzňov pred ponorením do mrazivej vody do rôznych druhov izolačného oblečenia, aby zistili, za ako dlho zomrú. [13]

O Dr. Rascherovi a jeho pokusoch s podchladzovaním v Dachau nemali nemeckí lekári vysokú mienku. V článku s názvom „Nacistická veda – pokusy s podchladzovaním v Dachau,“ Dr. Robert L. Berger napísal:

Rascher nemal v profesionálnych kruhoch dobré meno… a jeho nadriadení opakovane vyjadrili výhrady k jeho výkonu. Pri jednom stretnutí profesor Karl Gebhardt, generál SS a Himmlerov osobný lekár, povedal Rascherovi v súvislosti s jeho pokusmi s podchladzovaním pomocou studeného vzduchu, že „správa je nevedecká; keby sa študent na druhom stupni opovážil predložiť takú odbornú stať, vyhodil by ho [Gebhardt].“ Napriek Himmlerovej silnej podpore bol Rascher vylúčený z miest na fakulte na niekoľkých univerzitách. Kniha nemeckých vedcov o úspechoch nemeckej leteckej medicíny počas vojny venovala celú kapitolu podchladeniu, no Rascherovo meno a jeho práca sa v nej nespomínajú. [14]

Experimenty so zrážaním krvi

Dr. Rascher experimentoval aj s účinkami Polygalu, látky vyrobenej z repného a jablčného pektínu, pomáhajúcej so zrážaním krvi. Predvídal, že preventívne požívanie tabliet Polygalu zníži krvácanie po operácii a strelných ranách utŕžených v boji. Pokusné osoby dostali tabletu Polygalu a buď ich postrelili do krku alebo do hrude, poprípade im bez anestézie amputovali končatiny. Dr. Rascher zverejnil článok o používaní Polygalu bez uvedenia podrobných informácií o povahe skúšok na ľuďoch. Dr. Rascher tiež založil spoločnosť, v ktorej väzni vyrábali túto látku. [15] Synovec Dr. Raschera, lekár z Hamburgu, vypovedal pod prísahou, že vie o štyroch väzňoch, ktorí zomreli v dôsledku testovania Polygalu v Dachau pod dohľadom Dr. Raschera. [16]

Je očividné, že lekárske experimenty Dr. Raschera predstavujú vážne vojnové zločiny. Dr. Rascher bol zatknutý a popravený v Dachau nemeckými úradmi krátko pred koncom vojny. [17]

Testy s infekčnými chorobami, biopsiami a slanou vodou

V rokoch 1942 a 1943 boli väzňom v Dachau podané do tela pomocou vnútrožilovej a vnútrosvalovej injekcie hnisu aj flegmóny (plošne postupujúce, neohraničené prudké hnisavé zápaly podkožného alebo podsliznicového tkaniva – pozn. prekl.). Potom sa na liečenie následných infekcií skúšali rôzne prírodné, alopatické a biochemické lieky. Experimentami s flegmónami sa národnosocialistické Nemecko zrejme pokúšalo vynájsť antibiotikum proti infekcii podobné penicilínu. [18]

Všetci lekári, ktorí sa podieľali na týchto pokusoch s flegmónami, boli v čase lekárskeho procesu už mŕtvi alebo nezvestní. Jedinú informáciu o počte použitých väzňov a počte obetí poskytol väzenský ošetrovateľ, Heinrich Stöhr, ktorý bol politickým väzňom v Dachau. Stöhr tvrdil, že sedem zo skupiny 10 nemeckých pokusných osôb počas jedného experimentu zahynulo a že pri ďalšom experimente zomrelo 12 zo skupiny 40 duchovných. [19]

Oficiálne dokumenty a osobné svedectvá naznačujú, že lekári v Dachau vykonali mnoho biopsií pečene, keď neboli potrebné. Dr. Rudolf Brachtl vykonával pečeňové biopsie na zdravých ľuďoch a ľuďoch s chorobami žalúdka a žlčníka. Hoci biopsia (mikroskopické odobratie a vyšetrenie tkaniva alebo časti živého organizmu – pozn. prekl.) pečene je akceptovaným a často používaným diagnostickým postupom, má sa vykonávať len vtedy, keď existujú jednoznačné príznaky a keď ostatné metódy zlyhajú. Niektorí lekári v Dachau prevádzali biopsie pečene len na to, aby získali skúsenosti s touto technikou. Tieto biopsie v Dachau porušovali profesionálne štandardy, keďže boli často vykonávané bez skutočných zdravotných príznakov. [20]

Od roku 1941 sa problémom zostrelených pilotov, ktorí museli piť slanú vodu, zaoberala aj Luftwaffe. Experimenty so slanou vodou sa v Dachau vykonávali za účelom vyvinutia metódy úpravy morskej vody na pitnú pomocou odsolenia. V júli až septembri 1944 bolo 44 väzňov v Dachau použitých na otestovanie vhodnosti používania dvoch rôznych procesov na odsolenie morskej vody. Pokusné osoby boli rozdelené do niekoľkých skupín a dostali rôznu stravu za použitia dvoch rôznych procesov. [21] Počas experimentov jedna skupina nedostávala žiadne jedlo po dobu piatich až deviatich dní. Mnohé pokusné osoby na následky týchto pokusov ochoreli, pričom trpeli hnačkou, kŕčmi, tvorila sa im pena okolo úst a niekedy sa zbláznili alebo zomreli. [22]

Väčšina zomrela z prirodzených príčin

Forenzná práca Dr. Charlesa Larsona v Dachau naznačila, že len malý podiel úmrtí v Dachau bol spôsobený lekárskym experimentovaním na ľuďoch. Jeho pitvy ukázali, že väčšina obetí zomrela z prirodzených príčin; to znamená na choroby spôsobené podvýživou a špinou vo vojnových podmienkach. Vo svojich písomných svedectvách pre armádnych právnikov Dr. Larson jasne uviedol, že nikto by nemal viniť celý nemecký národ za lekárske zločiny národných socialistov. Dr. Larson úprimne veril, že hoci bol Dachau neďaleko Mníchova, väčšina ľudí v Mníchove nemala predstavu, čo sa v Dachau deje. [23]

Závery Dr. Larsona podporuje kniha Dachau, 1933-1945: The Official History od Paula Berbena. V tejto knihe sa píše, že celkový počet ľudí, ktorí prešli cez Dachau počas jeho existencie, je vysoko nad 200 000. [24] Autor usúdil, že hoci nikdy nebudeme poznať presný počet mŕtvych v Dachau, je pravdepodobne o niekoľko tisíc vyšší než uvádzaný počet 31 951. [25] Táto kniha dokumentuje, že ku približne 66 % zo všetkých úmrtí v Dachau došlo počas posledných siedmich mesiacov vojny.

Zvýšený počet úmrtí v Dachau bol spôsobený hlavne zničujúcou epidémiou týfu, ktorá sa v posledných siedmich mesiacoch vojny napriek snahám lekárskeho personálu naďalej šírila táborom. Počet úmrtí v Dachau zahrňuje aj 2 226 ľudí, ktorí zomreli v máji 1945 potom, ako spojenci oslobodili tábor, rovnako ako smrť 223 väzňov v marci 1944, zabitých pri spojeneckých leteckých útokoch na pracovné skupiny. [26] Takže, hoci sa v Dachau robili na väzňoch nezákonné lekárske experimenty, Berbenova kniha jasne dokazuje, že prevažná väčšina úmrtí väzňov v Dachau mala prirodzené príčiny.

Spojenecké lekárske experimenty

Dr. Karl Brandt a ostatní obžalovaní sa rozzúrili, keď sa počas lekárskeho procesu americkí žalobcovia nad nich povyšovali. Dôkazy ukázali, že spojenci taktiež vykonávali protizákonné lekárske experimentovanie, vrátanie pokusov s jedmi na odsúdených väzňoch v ostatných krajinách a experimentom s cholerou a morom na deťoch. [27]

Dr. Bettina Blomeová, manželka obžalovaného Dr. Kurta Blomeho, dôsledne skúmala experimenty vykonané americkým úradom pre vedecký výskum a vývoj (OSRD) počas vojny. Okrem pokusov s maláriou na väzňoch z federálnej väznice Terre Haute tiež odhalila výskum žltej chrípky Dr. Waltera Reeda z 19. storočia pre americkú armádu, v ktorom pokusné osoby zahynuli. Blomeovej výskum bol počas lekárskeho procesu zaradený medzi dôkazy. [28]

Obhajca Dr. Robert Servatius rozšíril tému amerického vojenského experimentovania na ľuďoch. Americká novinárka Annie Jacobsen napísala:

Servatius objavil článok z časopisu Life, zverejnený v júni 1945, ktorý opisoval, ako OSRD vykonával experimenty na 800 amerických väzňoch počas vojny. Servatius prečítal v súdnej sieni celý článok, slovo po slove. Ani jeden z amerických sudcov nebol s týmto článkom oboznámený, čo nebola ani väčšina členov obžaloby a jeho prezentácia na súde Američanov zjavne prekvapila. Vzhľadom k tomu, že v článku boli konkrétne preberané americké vojenské experimenty na väzňoch v čase vojny, pre obžalobu to bolo neuveriteľne kompromitujúce. „Väzenský život je ideálny na kontrolovanú laboratórnu prácu na ľuďoch,“ čítal Servatius, citujúci amerických lekárov, ktorí poskytli rozhovor redaktorom časopisu Life. Myšlienka, že mimoriadne časy si vyžadujú mimoriadne opatrenia a že obe krajiny využívali cez vojnu ľudské pokusné osoby, bola znepokojujúca. Nacistický koncept Untermenschen zatlačila do úzadia. Žalobcovia v Norimbergu vyzerali ako pokrytci. [29]

Americká žaloba letecky dopravila Dr. Andrewa Ivyho, aby vysvetlil rozdiely v lekárskej etike medzi nemeckými a americkými lekárskymi experimentmi. Čo je zaujímavé, sám Dr. Ivy bol zapojený do experimentov s maláriou na väzňoch v štátnej väznici v Illinois. Keď Dr. Ivy spomenul, že Spojené štáty mali mimoriadne výskumné štandardy pre lekárske experimentovanie na ľuďoch, ukázalo sa, že tieto princípy boli prvý krát zverejnené 28. decembra 1946. Dr. Ivy musel priznať, že americké princípy lekárskej etiky pri experimentovaní na ľuďoch vznikli v očakávaní svedeckej výpovede Dr. Ivyho počas lekárskeho procesu. [30]

Poznámky

[1] Kater, Michael H., Doctors under Hitler, Chapel Hill: The University of North Carolina Press, 1989, str. 226.
[2] McCallum, John Dennis, Crime Doctor, Mercer Island, Wash.: The Writing Works, Inc., 1978, str. 64-65.
[3] Berben, Paul, Dachau, 1933-1945, The Official History, London: The Norfolk Press, 1975, str. 125.
[4] McCallum, John Dennis, Crime Doctor, Mercer Island, Wash.: The Writing Works, Inc., 1978, str. 66-67.
[5] Tamtiež, str. 68.
[6] Schmidt, Ulf, Karl Brandt: The Nazi Doctor, New York: Continuum Books, 2007, str. 376.
[7] Spitz, Vivien, Doctors from Hell: The Horrific Account of Nazi Experiments on Humans, Boulder, Colo.: Sentient Publications, 2005, str. 74.
[8] Berben, Paul, Dachau, 1933-1945, The Official History, London: The Norfolk Press, 1975, str. 126.
[9] Tamtiež, str. 127-128.
[10] Tamtiež, str. 130.
[11] Spitz, Vivien, Doctors from Hell: The Horrific Account of Nazi Experiments on Humans, Boulder, Colo.: Sentient Publications, 2005, str. 85.
[12] Berben, Paul, Dachau, 1933-1945, The Official History, London: The Norfolk Press, 1975, str. 133.
[13] McCallum, John Dennis, Crime Doctor, Mercer Island, Wash.: The Writing Works, Inc., 1978, str. 67-68.
[14] Michalczyk, John J., Medicine, Ethics, and the Third Reich: Historical and Contemporary Issues, Kansas City, Mo.: Sheed & Ward, 1994, str. 96.
[15] Tamtiež
[16] Berben, Paul, Dachau, 1933-1945, The Official History, London: The Norfolk Press, 1975, str. 133-134.
[17] Tamtiež, str. 134. Pozri aj Michalczyk, John J., Medicine, Ethics, and the Third Reich: Historical and Contemporary Issues, Kansas City, Mo.: Sheed & Ward, 1994, str. 97.
[18] Pasternak, Alfred, Inhuman Research: Medical Experiments in German Concentration Camps, Budapest, Hungary: Akadémiai Kiadó, 2006, str. 149.
[19] Tamtiež, str. 134-135.
[20] Tamtiež, str. 227.
[21] Berben, Paul, Dachau, 1933-1945, The Official History, London: The Norfolk Press, 1975, str. 136-137.
[22] Spitz, Vivien, Doctors from Hell: The Horrific Account of Nazi Experiments on Humans, Boulder, Colo.: Sentient Publications, 2005, str. 173.
[23] McCallum, John Dennis, Crime Doctor, Mercer Island, Wash.: The Writing Works, Inc., 1978, str. 69.
[24] Berben, Paul, Dachau, 1933-1945, The Official History, London: The Norfolk Press, 1975, str. 19.
[25] Tamtiež, str. 202.
[26] Tamtiež, str. 95, 281.
[27] Schmidt, Ulf, Karl Brandt: The Nazi Doctor, New York: Continuum Books, 2007, str. 376.
[28] Jacobsen, Annie, Operation Paperclip: The Secret Intelligence Program that Brought Nazi Scientists to America, New York: Little, Brown and Company, 2014, str. 273-274.
[29] Tamtiež, str. 274.
[30] Schmidt, Ulf, Karl Brandt: The Nazi Doctor, New York: Continuum Books, 2007, str. 376-377.

Zdroj: http://inconvenienthistory.com/11/1/6354

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *