Genocída nemeckého národa

Vznik slova genocída

Slovo „genocída“ po prvý krát použil v roku 1944 poľský Žid Raphael Lemkin v knihe Vláda Osi v okupovanej Európe. [1] Lemkin uviedol ku vlastnému neologizmu „genocída“ vysvetlenie: „Pod ‚genocídou‘ máme na mysli zničenie národa alebo etnickej skupiny. Toto nové slovo, vytvorené autorom tak, aby označovalo staré praktiky moderným jazykom, pochádza zo starogréckeho slova genos (rasa, kmeň) a latinského cide (zabíjanie). Teda svojou podstatou zodpovedá slovám ako tyrannicid, homocid [sic], infanticid atď.“ [2]

Väčšina ľudí dnes používa túto úzku definíciu a definuje slovo „genocída“ ako úmyselné zničenie národných, rasových, náboženských alebo etnických skupín. Lemkin však slovu „genocída“ dával omnoho širší význam. Lemkin napísal: „Genocída má dve fázy: jednou je zničenie národného modelu utláčanej skupiny; ďalšou je zavedenie národného modelu utláčateľa.“ [3]

Výmysel Raphaela Lemkina mal veľkolepú odozvu pri norimberských procesoch. Historik James J. Martin uviedol: „Jeho využitie oboma hlavnými britskými predstaviteľmi žaloby, Maxwell-Fyfem a sirom Hartley Shawcrossom, hlavným prokurátorom Veľkej Británie, na kolektívne potrestanie obžalovaných, bolo viac, ako Lemkin kedy očakával.“ [4]

V tomto článku ukážem, že nové slovo „genocída“ Raphaela Lemkina sa viac hodí na spojenecké zaobchádzanie s nemeckým národom po druhej svetovej vojne ako na historické mémy, na ktoré sa používa oveľa častejšie.

Denacifikácia Nemcov

Denacifikácia bola spojenecký program spustený po ukončení vojny. Jeho cieľom bolo potrestanie členov NSDAP a ich odstránenie z verejných a poloverejných funkcií. Spojenci pokrytecky ignorovali zločiny, ktoré spáchali voči Nemcom a rozhodli, že národno socialistická strana bola takou zločineckou organizáciou, že musela byť zrušená a jej členovia uvrhnutí do zabudnutia a chudoby, ak nie horšie.

Nemeckí vodcovia vo všetkých oblastiach života považovali za nevyhnutné, alebo potrebné, pripojiť sa k národno socialistickej strane alebo k jednej či viacerým pridruženým organizáciám. Členská základňa národno socialistickej strany pred vojnou a počas nej rýchlo rástla. Počas vojny sa strana a národ identifikovali tak tesne s vlastenectvom, že odmietnutie členstva v strane bolo nasledované trestom za nelojálnosť. Spojenecký program denacifikácie zruinoval životy miliónov Nemcov len kvôli tomu, že tí, čo vstúpili do NSDAP, urobili politickú chybu. [5]

Postupimská dohoda natrvalo rozpustila národno socialistickú stranu a jej pridružené organizácie a inštitúcie. Nariadenia o denacifikácii uvedené v Postupimskej dohode boli v rozpore s postupimským vyhlásením, že „sa zruší diskriminácia na základe … politického názoru.“ Postupimská dohoda nariadila, že „nacistickí vodcovia, vplyvní nacistickí podporovatelia a vysokí predstavitelia nacistických organizácií a inštitúcií… budú zatknutí a internovaní“ a že všetci nacisti na nižších úrovniach „budú odvolaní z verejných a poloverejných funkcií a predošlých zodpovedných pozícií v súkromných podnikoch.“ [6]

Hlavným nástrojom denacifikácie bol 12-stranový dotazník pozostávajúci zo 133 otázok. Takýchto dotazníkov bolo vytlačených 13 miliónov a boli rozdané Nemcom s pochybnou minulosťou alebo tým, ktorí hľadali zamestnanie. Zatiaľ čo mnohí Nemci považovali otázky v dotazníku za absurdné a komické, dotazník sa musel riadne vyplniť a vrátiť, aby sa Nemec mohol vrátiť do normálneho života. Dotazník musel byť riadne vyplnený aj s jeho „hlúpymi otázkami“, aby Nemec prežil. Inak bol bez práce a nedostal prídelové lístky. Ak nebol opatrný, mohol byť aj zatknutý a prehlásený za vojnového zločinca. [7]

Američania boli skalopevne rozhodnutí očistiť nemeckú politiku od členov národno socialistickej strany. Američania boli na čele denacifikácie s 169 282 prípadmi, Rusi a Francúzi viedli 18 328 a 17 353 prípadov. Briti prejavili menší záujem o denacifikáciu a vo svojej zóne viedli iba 2 296 prípadov. Proces denacifikácie u Spojencov bol nesprávny, pretože sa viedlo príliš mnoho prípadov a svedkovia v nich boli nespoľahliví. Svedkovia vedeli, že sami by sa mohli dostať pod drobnohľad, takže najdôležitejšou vecou bolo pre nich popierať akúkoľvek vinu na svojej vlastnej účasti. [8]

Vysoký počet zatknutí a tvrdá denacifikačná politika vytvorili vážne prekážky pre hladké fungovanie povojnového Nemecka. Ako uvádzal jeden americký major v júli 1945, „narazili sme na veľké ťažkosti pri hľadaní kompetentného a politicky čistého personálu z civilnej správy.“ Masové prepúšťanie v dôsledku denacifikácie malo za následok problémy pri podnikaní po celom Nemecku. Medzery, ktoré vznikli následkom prepúšťaní, boli v nemeckom systéme verejných škôl obzvlášť veľké. V americkej zóne bolo 65 % všetkých učiteľov základných škôl vylúčených a väčšina zostávajúcich učiteľov sa blížila k dôchodku. [9]

Vďaka denacifikačnému procesu vzniklo toľko problémov, že generál George Patton – v tom čase vojenský guvernér Bavorska – začal požadovať menej prísny prístup. Tvrdil, že vyškolený personál bol vyradený z pozícií v administratíve a bol nahradený menej skúsenými a menej schopnými zamestnancami. Patton vyhlásil: „Nie je možné, aby bol v Nemecku človek štátnym zamestnancom bez toho, aby bol s nacistami jedna ruka. Rovnako ako nemôže byť v Amerike poštovým úradníkom človek, ktorý nie je jedna ruka s Demokratickou alebo Republikánskou stranou – podľa toho, ktorá je pri moci.“ [10] Po tom, ako sa jeho názory objavili v New York Times, bol Patton odvolaný. Generál Dwight Eisenhower uviazol v tvrdom denacifikačnom programe. [11]

Pre milióny Nemcov nastala najhoršia časť denacifikačného procesu po vyplnení povinného dotazníka. Po preskúmaní odpovedí spojeneckí spravodajskí dôstojníci často navštevovali nemecké domovy na ďalšie vyšetrenia a výsluchy. Mnoho z týchto spravodajských dôstojníkov boli nemeckí Židia, ktorí na konci 30. rokov utiekli pred nacistickou diskrimináciou a mali mnoho nevyrovnaných účtov. Následné výsluchy sa často uskutočňovali tak, aby spôsobovali čo najviac bolesti a utrpenia a často viedli k uväzneniu alebo dokonca k popravám. [12]

Obzvlášť výsluchy v ruskej zóne boli brutálne a neľudské. Nemecký lekár informoval o svojich skúsenostiach s výsluchmi v ruskom tábore:

Všetky pivnice v kasárňach sú preplnené ľuďmi. Trpí v nich okolo 4 000 mužov a žien, mnoho z nich je vypočúvaných vyšetrovateľmi NKVD každú noc. Účelom týchto výsluchov nie je zistiť čo vedia – to by aj tak nebolo zaujímavé – ale dostať z nich špeciálne vyhlásenia. Na ich získanie sú používané mimoriadne primitívne metódy: ľudia sú mlátení dovtedy, kým sa nepriznajú, že sú členmi nacistickej strany. Výsledkom je opak toho, čo by väčšina ľudí pravdepodobne očakávala – teda že tí, ktorí neboli členmi strany, vyjdú lepšie. Úrady jednoducho predpokladajú, že v podstate všetci patrili k strane. Mnoho ľudí pri výsluchoch umiera, zatiaľ čo s ostatnými, ktorí priznajú členstvo v strane, sa zaobchádza miernejšie. [13]

Dokonca aj známi antinacisti ako Freddy a Lali Horstmannovi sa v ruskej zóne stretli so zlým zaobchádzaním. Lali uviedla, že po vojne ruskí dôstojníci nečakane navštívili ich dom a prehľadali ho. Jej manžel Freddy bol prevezený do centrály NKVD, kde mu položili niekoľko otázok o jeho práci na ministerstve zahraničných vecí. Lali povedali, že svojho manžela nemôže sprevádzať k výsluchu. Dôstojníci opakovane tvrdili, že sa Lali nemá čoho báť. Už nikdy svojho manžela nevidela. [14]

Mnoho Nemcov hlásilo aj týranie a znásilňovanie v americkej zóne. Ernst von Salomon bol uvrhnutý do internačného tábora severne od Mníchova spolu so svojou židovskou priateľkou a ďalšími väzňami. Muži boli okamžite zbití a ženy znásilnené vojenskou políciou, pri čom ich cez okno sledovali zabávajúci sa americkí vojaci. Von Salomonovi počas bitky vyrazili zuby. Keď sa dvíhal zo zeme, pričom mu z tváre crčala krv, von Salomon oslovil dôstojníka: „Vy nie ste džentlmen.“ Útočníci ryčali smiechom nad touto poznámkou. Dôstojník pyšne odpovedal: „Nie, nie, nie! My sme chlapci z Mississippi!“ [15]

Von Salomon bol uväznený v tábore 18 mesiacov bez akýchkoľvek obvinení voči nemu a bez akýchkoľvek výsluchov. Keď ho konečne prepustili, bol tak vychudnutý, že vyzeral ako kostra. Aj ďalší väzni potvrdili Salomonov popis amerických internačných táborov. Napríklad Karl Blessing, neskorší prezident Bundesbank, uviedol, že s ním bolo zaobchádzané úplne rovnako. [16]

Zatiaľ čo snahy o denacifikáciu boli v britskej zóne menej prísne, Briti vydali pokyny svojim vojakom, aby si držali Nemcov na odstup. Jeden z povojnových letákov vydávaných britským jednotkám oznamoval:

Jednajte ako reprezentanti dobyvateľskej moci a udržujte si Nemcov na odstup. Dávajte rozkay – nepýtajte sa. Ukazujte chladnú, korektnú strohosť a nezúčastnenosť. Nesnažte sa byť láskavý – bude to považované za slabosť. Tvrdo zareagujte na akýkoľvek pokus o obviňovanie alebo inú formu drzosti. Nesnažte sa načúvať príbehom atraktívnych žien – môžu konať podľa rozkazov. Neukazujte odpor k ďalšej vojne, pokiaľ sa bude zdať, že sa Nemecko stále nepoučilo z tejto lekcie. [17]

Židovská brigáda, ktorá bola súčasťou britskej ôsmej armády, zavraždila aj mnohých odzbrojených a bezbranných nemeckých dôstojníkov. Židovská brigáda postupovala za britskou armádou a zabíjala vysokopostavených nemeckých dôstojníkov, ktorí sa zvyčajne previnili len tým, že slúžili pri obrane svojej krajiny. Morris Beckman vo svojej knihe Židovská brigáda napísal: „Boli to prvé povojnové popravy vybraných najvyšších nacistov. Na popravách sa zúčastňovalo niekoľko desiatok revanšistických jednotiek; najvyšší odhad je okolo 1 500 vykonaných popráv. Presná hodnota nikdy nebude známa.“ [18]

Takzvaná denacifikácia Nemecka bola v skutočnosti iba snahou odstrániť všetky stopy hrdosti Nemcov v ich vlastnom národe a kultúre. Program bol pokrytecky spravovaný Spojencami a spravodlivosť bola úplne ignorovaná. Hans Schmidt v súvislosti s denacifikáciou uviedol:

Ak niekto zoberie národu jeho suverenitu, jeho nezávislosť, jeho právo na sebaurčenie, jeho právo na spravodlivosť a pravdu, jeho právo na nezávislé, nestranné a spravodlivé súdnictvo, jeho právo byť riadený osobami (politikmi alebo vladármi), ktoré majú vždy na zreteli najlepšie záujmy svojej krajiny, ich sebaúctu a dokonca aj vlastnú menu, ich právo na obranu svojej krvi a nakoniec aj ich identitu, potom je takýto národ odsúdený na vyhladenie. [19]

Úspech kampane viny v Nemecku

Po bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka v máji 1945 Spojenci začali veľmi úspešnú kampaň zameranú na vymývanie mozgov Nemcov a donútili ich, aby cítili vinu za svoje činy, ba dokonca aj za nečinnosť počas trvania druhej svetovej vojny. Neustála negativistická kampaň Spojencov zabránila objektívnej analýze účasti Nemecka vo vojne. Skutočnosť, že Spojenci prinútili Nemecko vstúpiť do druhej svetovej vojny, bola takmer úplne vylúčená z verejnej diskusie.

Friedrichovi Grimmovi, ktorý bol renomovanou nemeckou autoritou v oblasti medzinárodného práva, boli predložené ukážky nových letákov vytlačených krátko po vojne v Nemecku a ktoré mali byť distribuované po celej krajine. Tieto letáky, popisujúce nemecké vojnové zločiny, mali byť prvým krokom pri reedukácii Nemcov. Grimm navrhol spojeneckému dôstojníkovi, že keďže už vojna skončila, je čas aj na ukončenie hanobenia a urážania. Spojenecký dôstojník odvetil: „Prečo? Ešte len začíname. V tejto kampani budeme pokračovať, budeme ju zosilňovať, až kým nikto nebude chcieť počuť dobrého slova o Nemcoch, až kým nebude zničená aj posledná štipka súcitu ku vám v iných krajinách a kým Nemci nebudú takí popletení, že sami nebudú vedieť čo robili!“ [20]

Vina prenikajúca celým nemeckým národom je výsledkom spojeneckej propagandistickej kampane. Pocit nemeckej viny je tak mocný, že donútil nemeckú vládu zaplatiť obrovské reparácie a ponúknuť Spojencom pokorné ospravedlnenie napriek všetkým ukrutnostiam, ktoré spáchali Spojenci na nemeckom národe. Milióny nemeckých vyhnancov platili reparácie preživším z nemeckých koncentračných táborov napriek tomu, že týmto Nemcom bola ukradnutá ich zem a ich majetky. Nemeckí školáci sa opakovane učia o zločinoch spáchaných národno socialistickým Nemeckom, ale prakticky sa neučia nič o zločinoch, ktoré boli napáchané na ich predkoch po vojne. [21]

Nemecké deti sa od raného detstva učia vnímať Tretiu ríšu ako výlučne zlú, nesprávnu, trestuhodnú a opovrhnutiahodnú. Na jar roku 2001 nemecká televízna stanica viedla rozhovor s Annou Rau, 17-ročnou dcérou nemeckého prezidenta Johannesa Raua. Anna Rau hovorila o tom, čo sa v škole učí o histórii:

Pokiaľ ide o otázku, čo sa v škole učíme keď sa učia dejiny, môžem jednoducho odpovedať termínom národný socializmus. Zdá sa, že na ničom inom nezáleží. Všetko o druhej svetovej vojne ma naozaj nervuje. Je to vždy to isté. Začínajú Hitlerom, potom hovoríme o Anne Frankovej a v deň, keď by sme sa mali ísť na prechádzku do lesa, musíme ísť namiesto toho pozrieť film Schindlerov zoznam. Pokračuje to, keď ideme do kostola. Namiesto toho, aby sme sa učili slovám viery, učíme sa o „holokauste“. Konečným výsledkom je, že už o týchto veciach nechceme počuť. Emocionálne nás to vyprázdňuje a eventuálne vedie k bezcitnosti. [22]

Mnoho ľudí počulo o tom, ako národní socialisti pálili knihy. Došlo k tomu 10. mája 1933, keď bola spálená najmä pornografická literatúra a literatúra považovaná za protinemeckú (jednalo sa najmä o marxistické knihy – pozn. prekl.). Málokto už vie o tom, že Spojenci odstránili a zničili nie menej než 34 645 titulov z nemeckých knižníc a kníhkupectiev po tom, ako obsadili Nemecko. Je to omnoho viac kníh, než zničilo národno socialistické Nemecko. Dokonca aj dnes môže držanie kníh, ktoré spochybňujú príbeh holokaustu, viesť k domovým prehliadkam, konfiškácii inkriminovanej literatúry, pokutám a väzneniu. [23]

V dnešnom Nemecku je protizákonné akýmkoľvek spôsobom alebo formou obhajovať Tretiu ríšu. Zobrazenie svastiky je v Nemecku trestným činom. Nie je možné oceniť nemeckých národných socialistov, ktorí sa počas vojny zachovali obdivuhodne. Mnohým úctyhodným Nemcom boli znesvätené hroby. [24]

Napríklad Rudolf Hess, nemohol zostať pochovaný v bavorskom meste Wunsiedel. Hess, ktorý zomrel 17. augusta 1987 vo väzení Spandau, riskoval svoj život pri lete do Škótska na rokovanie o mieri s Veľkou Britániou. Mesto Wunsiedel sa stalo pútnym miestom pre ľudí, ktorí chceli Hessovi vzdať vďaku za jeho odvážne činy. Dňa 20. júla 2011 bol Hessov hrob znovu otvorený a jeho pozostatky boli exhumované a spopolnené. Popol bol rozptýlený v mori a jeho náhrobný kameň, ktorý niesol epitaf „riskoval som“, bol zničený. [25]

Masová vražda Nemcov

Povojnové zaobchádzanie s Nemeckom malo za následok pravdepodobne viac obetí, než koľko ich bolo v Nemecku počas druhej svetovej vojny. Kým presný počet povojnových obetí nebude nikdy známy, počet nemeckých vojenských a civilných úmrtí počas druhej svetovej vojny je pravdepodobne najviac 6,5 milióna. [26] Celkový počet nemeckých povojnových úmrtí v rokoch 1945 až 1950 takmer určite presahuje toto číslo.

Spojenci dokázali utajiť svoju vražednú politiku voči Nemcom, keďže mali v Nemecku všetko pod kontrolou. Štatistiky nemeckých úmrtí po vojne boli pod kontrolou Spojencov. Neexistoval žiaden nezávislý nemecký úrad, ktorý by zostavil vlastné čísla. Správy vojenského guvernéra americkej armády boli starostlivo pripravované tak, aby ukazovali v priaznivom svetle povojnové zaobchádzanie Spojencov s Nemeckom. Až dodnes skresľujú náš pohľad na situáciu v povojnovom Nemecku. Tieto správy predkladajú údaje, podľa ktorých medzi rokmi 1945 – 1950 v Nemecku nezomrelo v troch spojeneckých zónach veľa nemeckého obyvateľstva. [27]

Úmrtia nemeckého obyvateľstva po vojne je možné rozdeliť do troch skupín. Prvou skupinou sú nemeckí vojnoví zajatci v Európe a Sovietskom zväze. Druhou skupinou sú Nemci deportovaní do Nemecka z území odovzdaných ZSSR, Poľsku a Československu. Treťou skupinou sú Nemci už žijúci v Nemecku. Presný počet obetí v rokoch 1945 – 1950 už asi nezistí nikto. Je však isté, že úmrtia ďaleko presahujú tradičné odhady. Prevažná väčšina týchto úmrtí bola spôsobená vražednou politikou Spojencov proti Nemcom.

Konzervatívne odhady úmrtí Nemcov v spojeneckých zajateckých táboroch sú na úrovni 1,5 milióna. Zahŕňa to viac ako 517 000 úmrtí zajatcov v Sovietskom zväze, 100 000 úmrtí zajatcov v Juhoslávii, Poľsku a ďalších krajinách, pričom zostávajúce úmrtia boli v amerických a francúzskych táboroch. Nemci, ktorí zomreli v spojeneckých zajateckých táboroch, čelili bez prístreškov nemociam a hladu. Väčšina historikov dodnes popiera spojenecké zločiny.

Pravdepodobne najmenej 2,1 milióna nemeckých vysťahovalcov zahynulo pri „riadnych a humánnych“ deportáciách. Tieto odhady pripúšťa aj väčšina tradičných historikov. Významné autority však odhadujú omnoho vyšší počet obetí medzi vysťahovalcami. [28] Napríklad Konrad Adenauer, prvý kancelár západného Nemecka, odhaduje, že zomrelo 6 miliónov nemeckých vysťahovalcov. Adenauer uviedol:

Podľa amerických údajov bolo vyhostených 13,3 milióna Nemcov z východnej časti Nemecka, z Poľska, Československa, Maďarska atď. Do východnej zóny a do troch západných zón dorazilo 7,3 milióna [nemeckých vysťahovalcov], väčšina z nich do západných zón. Šesť miliónov Nemcov zmizlo z povrchu zeme. Sú mŕtvi, sú preč. Väčšina zo 7,3 milióna, ktorí zostali nažive, sú ženy, deti a starí ľudia. [29]

Odhaduje sa, že 5,7 milióna Nemcov už žijúcich v Nemecku zomrelo následkom politiky vyhladovania uplatňovanou Spojencami. James Bacque podrobne opisuje, ako došiel k tomuto číslu:

Počet obyvateľov celého okupovaného Nemecka bol v októbri 1946 podľa sčítania ľudu pripraveného podľa ACC 65 miliónov. Vracajúcich sa väzňov, ktorí boli v období od októbra 1946 do septembra 1950 pridaní k počtu obyvateľov, bolo podľa záznamov v archívoch hlavných Spojencov 2,6 milióna (zaokrúhlene). Podľa oficiálnej nemeckej štatistickej agentúry (Federálny štatistický úrad) pribudlo v Nemecku 4 176 430 novorodencov. Celkový počet prisťahovalcov bol 6 miliónov. Podľa samotných Spojencov by teda celková populácia v roku 1950 bola 77 776 430. Podľa ročenky OSN a nemeckých úradov bol počet oficiálne zaznamenaných úmrtí 3 235 539 za obdobie rokov 1946 – 1950. Podľa nemeckej vlády tvorila emigrácia asi 600 000 osôb. Populácia teda mala byť 73 940 891. Sčítanie ľudu v roku 1950, ktoré uskutočnila nemecká vláda pod dohľadom Spojencov, však našlo iba 68 230 796 osôb. Podľa oficiálnych spojeneckých údajov teda chýbalo 5 710 095 osôb (zaokrúhlene 5 700 000). [30]

Bacqueho výpočty potvrdil Dr. Anthony B. Miller, svetovo preslávený epidemiológ a vedúci oddelenia preventívnej medicíny a bioštatistiky na University of Toronto. Miller si prečítal celú prácu vrátane dokumentov a skontroloval štatistiku, o ktorej povedal: „potvrdzujem správnosť [Bacqueho] výpočtov…“ Miller uvádza: „Zdá sa, že tieto úmrtia boli priamo alebo nepriamo výsledkom nedostatočných potravinových dávok, ktoré boli počas tohto časového obdobia dostupné väčšine nemeckej populácie.“ [31]

Súčet 1,5 milióna nemeckých zajatcov, 2,1 milióna deportovaných Nemcov a 5,7 milióna nemeckých obyvateľov sa rovná minimálnemu odhadu 9,3 milióna Nemcov, ktorí zbytočne zomreli po vojne. To je omnoho viac Nemcov, ako počas celej druhej svetovej vojny. Milióny Nemcov pomaly hladovali, zatiaľ čo Spojenci zadržiavali dostupné potraviny. Väčšina týchto povojnových nemeckých obetí boli ženy, deti a starci. Ich smrť nebola nikdy úprimne priznaná Spojencami, nemeckou vládou, ani väčšinou historikov.

Nemeckí mŕtvi nevypovedajú celý príbeh genocídy, ktorá sa udiala na Nemcoch po druhej svetovej vojne. Nemecké ženy, ktoré boli opakovane znásilňované, museli niesť fyzické a psychické jazvy po celý zvyšok života. Milióny násilne deportovaných Nemcov, ktorí prišli o všetky nehnuteľnosti a väčšinu osobného majetku, nikdy nedostali žiadnu kompenzáciu. Namiesto toho museli žiť v Nemecku v nesmiernej chudobe. Miliónom ďalších Nemcov ukradli alebo zničili ich majetok spojeneckí vojaci.

Spojenecké povojnové drancovanie Nemecka je určite jedným z najbrutálnejších, najzločineckejších a najutajovanejších zverstiev vo svetových dejinách.

Záver

Slovo „genocída“ sa v médiách a historických knihách opakovane používa na opis zaobchádzania nemeckých národných socialistov so Židmi počas druhej svetovej vojny. Slovo „genocída“, vymyslené Raphaelom Lemkinom, sa však viac hodí na správanie Spojencov v Nemecku po druhej svetovej vojne.

Poznámky

[1] Lemkin, Raphael, Axis Rule in Occupied Europe: Laws of Occupation, Analysis of Government, Proposals for Redress, Washington, D.C.: Carnegie Endowment for International Peace, 1944.
[2] Tamtiež, str. 79.
[3] Tamtiež
[4] Martin, James J., The Man Who Invented ‚Genocide‘: The Public Career and Consequences of Raphael Lemkin, Torrance, Cal.: Institute for Historical Review, 1984, str. 174.
[5] Keeling, Ralph Franklin, Gruesome Harvest: The Allies’ Postwar War against the German People, Torrance, Cal.: Institute for Historical Review, 1992, str. 31-32.
[6] Tamtiež, str. 32.
[7] MacDonogh, Giles, After the Reich: The Brutal History of the Allied Occupation, New York: Basic Books, 2007, str. 344-348.
[8] Tamtiež, str. 344, 351, 355.
[9] Bessel, Richard, Germany 1945: From War to Peace, London: Harper Perennial, 2010, str. 194-195.
[10] Blumenson, Martin, (ed.), The Patton Papers, 1940-1945, Boston, Mass.: Houghton-Mifflin, 1974, str. 738.
[11] Bessel, Richard, Germany 1945: From War to Peace, London: Harper Perennial, 2010, str. 196.
[12] Goodrich, Thomas, Hellstorm: The Death of Nazi Germany, 1944-1947, Sheridan, Colo.: Aberdeen Books, 2010, str. 299-303.
[13] Von Lehndorff, Hans Graf, Token of a Covenant—Diary of an East Prussian Surgeon, 1945-47, Chicago: Henry Regnery Co., 1964, str. 127.
[14] Horstmann, Lali, We Chose to Stay, Boston, Mass.: Houghton Mifflin, 1954, str. 198-200.
[15] Botting, Douglas, From the Ruins of the Reich—Germany, 1945-1949, New York: Crown Publishers, 1985, str. 263.
[16] Tamtiež, str. 263-264.
[17] Tamtiež, str. 206.
[18] Beckman Morris, The Jewish Brigade: An Army with Two Masters, 1944-45, Rockville Centre, N.Y.: Sarpedon, 1998, str. xiii.
[19] Schmidt, Hans, Hitler Boys in America: Re-Education Exposed, Pensacola, Fla.: Hans Schmidt Publications, 2003, str. 26, 48.
[20] Tedor, Richard, Hitler’s Revolution, Chicago: 2013, str. 263.
[21] Bacque, James, Crimes and Mercies: The Fate of German Civilians under Allied Occupation, 1944-1950, 2nd edition, Vancouver, British Columbia: Talonbooks, 2007, str. 175-177.
[22] Schmidt, Hans, Hitler Boys in America: Re-Education Exposed, Pensacola, Fla.: Hans Schmidt Publications, 2003, str. 261-262.
[23] Tamtiež, str. 47-48.
[24] Tamtiež, str. 261.
[25] BBC News Europe, July 21, 2011.
[26] Bessel, Richard, Germany 1945: From War to Peace, London: Harper Perennial, 2010, str. 388.
[27] Bacque, James, Crimes and Mercies: The Fate of German Civilians under Allied Occupation, 1944-1950, 2nd edition, Vancouver, British Columbia: Talonbooks, 2007, str. 107-109.
[28] Tamtiež, str. 124.
[29] Adenauer, Konrad, Memoirs, 1945-1953, translated by Beate Ruhm von Oppen, Chicago: Henry Regnery Co., 1966, str. 148.
[30] Bacque, James, Crimes and Mercies: The Fate of German Civilians under Allied Occupation, 1944-1950, 2nd edition, Vancouver, British Columbia: Talonbooks, 2007, str. 115-116.
[31] Tamtiež, str. xvii-xviii.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *