Čo sa stalo Židom poslaným do táborov počas operácie Reinhardt?

Štandardní historici tvrdia, že všetci Židia poslaní do táborov Treblinka, Belzec a Sobibor počas operácie Reinhardt (Aktion Reinhardt) boli vyhladení. Tvrdí sa, že iba zopár silných mladých Židov bolo dočasne ušetrených, aby udržiavali tábory v chode. Všetci ostatní Židia poslaní do táborov počas operácie Reinhardt boli po príchode ihneď splynovaní bez akejkoľvek registrácie. [1]

Napríklad historik Peter Longerich vo svojej knihe Holocaust uvádza, že do konca roku 1942 bolo v táboroch počas operácie Reinhardt zabitých 1 274 166 Židov. Longerich svoje tvrdenie zakladá na Höfleho telegrame z januára 1943, z ktorého vyplýva, že práve toľko Židov bolo dovtedy poslaných do táborov. Longerich bez dôkazov tvrdí, že všetci Židia poslaní do týchto táborov boli zavraždení. [2] Tento článok dokumentuje, že na rozdiel od tvrdení štandardných historikov, tábory operácie Reinhardt boli v skutočnosti skôr tranzitnými než vyhladzovacími tábormi.

Demografia

Nemeckú politiku presídľovania Židov do oblastí v Európe východne od Nemecka podporujú demografické štúdie Eugena M. Kulischera. Kulischer, ktorý bol cez Druhú svetovú vojnu členom Medzinárodného úradu práce v Montreale, vydal v roku 1943 knihu The Displacement of Population in Europe. [3]

V tejto knihe využil zdroje z 24 inštitúcií, ktoré mali k dispozícii obrovskú sieť informačných kanálov v rôznych európskych krajinách. Kulischer teda mohol svoje demografické štúdie založiť na najlepších existujúcich zdrojoch.

Kulischer venoval celú kapitolu svojej knihy vyhnaniu a deportácii Židov počas Druhej svetovej vojny. Napísal:

Poľské getá nie sú posledným štádiom pri nútenej migrácii Židov na východ. Dvadsiateho novembra 1941 generálny guvernér Hans Frank odvysielal informáciu, že poľskí Židia budú nakoniec presunutí ďalej na východ. Od leta 1942 sa getá a pracovné tábory na Nemeckom okupovaných východných územiach stali destináciou deportovaných ľudí z Poľska aj z východnej a strednej Európy; konkrétne bol zaznamenaný nový rozsiahly presun z varšavského geta. Mnohí z deportovaných boli poslaní do pracovných táborov na ruskom fronte; ostatných poslali pracovať do močiarov Pinska alebo do get v pobaltských krajinách, Bielorusku a Ukrajine. [4]

Kulischer napísal, že premiestnenie Židov na východ bolo do značnej miery motivované želaním využiť ich ako nútenú pracovnú silu. Židov (spočiatku) neposielali pracovať do Ríše, lebo by sa jednalo o narušenie Hitlerovej politiky očistenia Nemecka od Židov.

Kulischer tvrdil, že „deportácia na východ je pre Židov ekvivalentom pracovných náborov v Ríši, ktorým podliehalo zvyšné obyvateľstvo Nemeckom ovládanej Európy, a ich odsúvanie stále ďalej a ďalej na východ nepochybne súvisí s potrebou uspokojovania požiadaviek armády blízko frontu.“ [5] Kulischer usúdil, že veľká väčšina deportovaných Židov „išla do Generálneho gouvernementu a ďalej na východ na Nemeckom a Rumunskom okupované územia Sovietskeho zväzu.“ [6]

Nikde vo svojej knihe Kulischer nehovorí o vyhladzovacích táboroch, ani o nemeckej politike genocídy Židov. Demografické dôkazy takýto záver nepodporujú.

Himmlerove vyjadrenia

Heinrich Himmler vydal rozkazy a učinil vyhlásenia, ktoré naznačujú, že tábory operácie Reinhardt sú tranzitné tábory. Napríklad 5. júla 1943 Himmler osobne vydal nasledovný rozkaz:

Tranzitný tábor Sobibor treba premeniť na koncentračný tábor. V koncentračnom tábore treba postaviť závod na opravu ukoristenej munície. [7]

Osemnásteho septembra 1941, v liste gauleiterovi Arthurovi Greiserovi Himmler napísal, že v súlade so želaniami Führera majú byť Židia transportovaní z Altreichu a protektorátu „na východné územia začlenené do Ríše pred dvoma rokmi,“ ale len „ako prvé štádium,“ lebo ich čaká deportácia „ešte ďalej na východ.“ [8]

Osemnásteho novembra 1943, v prejave prednesenom v Krakove pred vodcami SS a ostatnými nemeckými funkcionármi, Himmler hovoril o „…týchto 16 miliónoch cudzincov, ktorých počet sa ešte zvýšil kvôli obrovskému počtu Židov, ktorí, samozrejme, už emigrovali alebo boli odvedení na východ.“ [9]

Niektorí židovskí historici odmietajú tieto a podobné Himmlerove výroky s tvrdením, že nacisti používali kódové slová, aby zakryli genocídu európskych Židov. Táto teória nevysvetľuje, prečo Himmler používal pre ostatné svoje zločiny explicitné písomné rozkazy. Napríklad, Heinrich Himmler schválil v písomnej podobe mnohé nezákonné lekárske experimenty a popravy v nemeckých koncentračných táboroch. Je absurdné myslieť si, že Himmler skrýval genocídu európskych Židov v kódových slovách, kým ostatné jeho zločiny boli na papieri jasne formulované.

Židia poslaní z táborov operácie Reinhardt do Osvienčimu a Majdanku

Keďže Spojenci tvrdili, že nacistické Nemecko malo program genocídy európskych Židov, rozhodli sa ukryť alebo zničiť množstvo dokumentov protirečiacich mýtu o genocíde. Existuje však dostatok dokumentov, aby sme vyvrátili Longerichovo tvrdenie, že všetci Židia poslaní do táborov operácie Reinhardt boli vyhladení.

Niektorí Židia boli z táborov operácie Reinhardt poslaní do Osvienčimu a Majdanku. Poľská historička Zofia Leszczynska uvádza, že v októbri 1942 opustilo Belzec 1700 Židov, ktorí išli do Majdanku. Židovskí historici Adam Rutkowski a Tatiana Berenstein v článku o Židoch v Majdanku uvádzajú: „Niektoré transporty z Varšavy prišli do Lublinu cez Treblinku, kde došlo ku selekcii deportovaných.“ Samuel Zylbersztain napísal, že 30. apríla 1942 prišiel do Majdanku transport s 305 Židmi z Treblinky. Takéto správy vyvracajú tvrdenie, že Belzec a Treblinka boli čisto vyhladzovacie tábory. [10]

Výroky mnohých deportovaných Židov z Holandska tiež naznačujú, že Sobibor bol tranzitný tábor. Cato Polak bol deportovaný 10. marca 1943 a zostal v Sobibore jednu alebo dve hodiny, než ho previedli do Majdanku. Bertha Jansen-Ensel a Judith Eliazar, ktoré prišli do Sobiboru 10. marca 1943, boli rovnako prevedené do Majdanku. Hoci sa zmieňovali o plynových komorách a kremáciách, vyhlásili: „Sobibor nebol žiaden tábor, skôr tranzitný tábor.“ Jules Schlevis, deportovaný do Sobiboru 1. júna 1943, bol tri hodiny po svojom príchode do tábora prevedený a nakoniec sa cez Osvienčim vrátil do Holandska. [11]

Sientje a Jetje Veterman boli poslané do Sobiboru 6. apríla 1943. Vyselektovali ich spolu s 28 ďalšími ženami na prácu, previedli ich do Trawniki a neskôr sa cez Osvienčim-Birkenau vrátili do Holandska. Elias Alex Cohen bola deportovaná do Sobiboru 17. marca 1943. Cohen strávila v Sobibore len pár hodín a poslali ju do Majdanku s 35 ďalšími Židmi. Napokon sa vrátila do Holandska cez Osvienčim-Birkenau. Sophie Verduin bola deportovaná do Sobiboru 10. marca 1943 a o pár hodín neskôr ju previedli do Majdanku. Domov do Holandska sa vrátila cez Osvienčim-Birkenau. [12]

Takmer všetci holandskí Židia, ktorých previedli zo Sobiboru do iného tábora, sa domov vrátili cez Osvienčim-Birkenau. Prežitie týchto holandských Židov dokazuje, že Sobibor neslúžil len ako vyhladzovací tábor. [13]

Forenzné dôkazy

Forenzné dôkazy naznačujú, že tábory operácie Reinhardt neboli vyhladzovacími tábormi. Podrobné forenzné skúmanie v tábore Treblinka za použitia sofistikovaného elektronického pozemného radaru nenašlo žiadne dôkazy o masových hroboch. Austrálsky tím, ktorý vykonal toto forenzné skúmanie v tábore Treblinka, viedol Richard Krege, diplomovaný inžinier elektroniky. Kregeho tím použil georadar (Ground Penetration Radar, GPR) za 80 000 dolárov, vysielajúci vertikálne signály, ktoré sa pri návrate zobrazujú na monitore počítača. GPR bežne používajú geológovia, archeológovia a policajti na celom svete. GPR odhaľuje všetky veľké narušenia pôdy do normálnej efektívnej hĺbky štyroch až piatich metrov, v závislosti od podmienok.

Tím počas šiestich dní v októbri 1999 dôkladne preskúmal celú Treblinku, najmä časť, kde mali byť údajné „masové hroby“ a pre kontrolu preskúmal aj okolitú oblasť. Kregeho tím tiež vykonal vizuálne kontroly pôdy a použil vrták na odobranie množstva vzoriek pôdy. Nenašli žiadne narušenie pôdy zodpovedajúce pochovaniu státisícov tiel, dokonca ani dôkazy, že zem bola niekedy vôbec narušená. Tím navyše nenašiel žiadne dôkazy o jednotlivých hroboch, zvyšky kostí, ľudský či drevný popol. Richard Krege zo svojho skúmania vyvodil, že Treblinka nikdy nebola vyhladzovacím táborom. [14]

Pokiaľ ide o vykopávky v Sobibore, Thomas Kues tvrdí:

V článku zverejnenom v The Scotsman 26. novembra 2001 sa dočítame, že poľský archeológ A. Kola a jeho tím objavili v Sobibore sedem masových hrobov… Napriek tomu, že od vrtov a vykopávok uplynulo už sedem rokov, neobjavil sa o nich ani jediný článok, štúdia či vedecká správa, ani v angličtine, ani v poľštine, ani v žiadnom inom jazyku. [15]

Neboli zverejnené žiadne články, štúdie či vedecké správy, lebo A. Kola a jeho tím nenašli nič, čo by podporilo tvrdenie, že Sobibor bol vyhladzovacím táborom.

Obhajcovia príbehu holokaustu občas využívajú forenznú archeologičku Dr. Caroline Sturdy Colls a jej obmedzené výkopové práce v Treblinke, aby dokázali, že Treblinka bola vyhladzovacím táborom. Analýza jej práce ukazuje, že sa jej to nepodarilo dokázať. [16]

Fotografické a inžinierske dôkazy

Nemecké letecké snímky tábora Treblinka z roku 1944 taktiež vážne spochybňujú všeobecne uznávaný príbeh, že Treblinka bola centrom masového vyhladzovania. Fotografie objavené v roku 1989 v Národných archívoch vo Washingtone D.C. podporujú ostatné dôkazy, ktoré naznačujú, že Treblinka bola v skutočnosti tranzitným táborom. Fotografie naznačujú, že Treblinka bola extrémne malým táborom. Údajné pohrebisko v tábore je príliš malé pre státisíce tiel, čo tam majú ležať. Treblinka tiež nebola zvlášť dobre strážená či izolovaná. Vzdušné snímky ukazujú, že polia, kde poľskí farmári sadili a pestovali obilie, priamo susedili s ochranným pásom okolo tábora a rástli až po okraj tábora. [17]

John C. Ball, geológ so skúsenosťami v oblasti analýzy leteckých fotografií, preskúmal vojnové vzdušné snímky Treblinky, Belzecu a Sobiboru. Ball dospel k záveru:

Do dnešného dňa neexistujú žiadne dôkazy v podobe leteckých fotografií, ktoré by podporovali údajné masové vraždenie Židov na ľubovoľnom mieste v Európe okupovanej Nemcami počas Druhej svetovej vojny. Navyše, analýza leteckých fotografií vyvracia tvrdenie, že „nacisti“ niekedy zamýšľali udržať dianie v údajných vyhladzovacích táboroch v tajnosti. [18]

Z piatich táborov, kde sa mal na zabíjanie väzňov používať oxid uhoľnatý, bola drvivá väčšina obetí zabitá v táboroch operácie Reinhardt. Oxid uhoľnatý na zabíjanie obetí mali produkovať dieselové motory. Dieselový motor je však zo svojej podstaty zlou voľbou ako zdroj oxidu uhoľnatého. Logickou voľbou v prípade zdroja tohto oxidu by bol benzínový motor. Každý bežný, obyčajný benzínový motor by Nemcom ľahko poskytol 10-krát viac oxidu uhoľnatého než akýkoľvek dieselový motor podobnej veľkosti. [19]

Americký inžinier Friedrich Paul Berg napísal:

Podvod sa stáva ešte zjavnejším, keď zistíme, že Nemci mali ihneď k dispozícii oveľa lepšie zdroje oxidu uhoľnatého, dokonca lepšie než benzínové motory – a nepotrebovali ani dieselové palivo, ani benzín… Ak sa nejaký pomätenec aj pokúšal určitú dobu vraždiť dieselovými výfukovými plynmi, po niekoľkých, mnohohodinových pokusoch by aj tomu najšialenejšiemu zloduchovi bolo jasné, že potrebuje niečo oveľa lepšie. Myšlienka, že národní socialisti skutočne používali takúto metódu nielen pri zopár diabolských pokusoch, ale nepretržite po dobu mnohých mesiacov na niekoľkých rôznych miestach, je až príliš absurdná. Nikdy sa to nestalo! [20]

Walter Lüftl, súdny znalec v oblasti inžinierstva, ktorý šéfoval veľkej inžinierskej firme vo Viedni, vo svojej správe usúdil, že príbehy o plynových komorách s dieselovými motormi a plynovými dodávkami na miestach ako Treblinka môžu byť jedine dezinformáciami. Lüftl tvrdí:

Prírodné zákony platia tak pre nacistov, ako aj antifašistov. Nikoho nemožno zabiť dieselovými výfukovými plynmi takým spôsobom, aký je opísaný [v literatúre o holokauste]. [21]

Nereálne zbavovanie sa tiel

Historici sa vo všeobecnosti zhodujú, že žiaden z táborov operácie Reinhardt nemal krematórium. Pre porovnanie, nemecké koncentračné tábory ako Buchenwald, Bergen-Belsen a Dachau mali krematóriá, hoci v týchto táboroch údajne nedochádzalo k masovému zabíjaniu. Prečo by Nemci nepostavili krematórium aj v táboroch operácie Reinhardt, keďže by ich potrebovali oveľa viac na zbavovanie sa tiel obetí masového vraždenia? [22]

Podľa historikov holokaustu boli telá Židov splynovaných v táboroch operácie Reinhardt najprv pochované v masových hroboch. Neskôr ich exhumovali a spálili pod holým nebom. [23]

Na základe niekoľkých experimentov so spaľovaním Carlo Mattogno určil, že na spálenie ľudského tela o hmotnosti 45kg je potrebných 160kg dreva. Vypočítal, že spálenie 870 000 tiel v Treblinke by zanechalo 1950 ton ľudského popola, plus 11 100 ton drevného popola. Celkový objem popola by sa rovnal približne 48 400 kubickým metrom. Taktiež, na spálenie tiel by bolo potrebných 139 200 ton dreva. Keďže ľudské zuby a kosti sa nedajú úplne zničiť spálením pod holým nebom, na mieste bývalého tábora by sa nahromadilo nespočetne veľa zubov a úlomkov kostí. [24]

Aj keby boli Mattognove výpočty značne zveličené, masové vyhladenie približne 870 000 ľudí v Treblinke by zanechalo obrovské množstvo ľudského a drevného popola, rovnako ako zubov a kostí. Fakt, že toto obrovské množstvo sa nenašlo, naznačuje, že v Treblinke ku masovému vyhladzovaniu väzňov nedochádzalo.

Hoci by na spálenie státisícov údajných mŕtvol bolo potrebné obrovské množstvo paliva, neexistujú žiadne spoľahlivé dokumentárne záznamy či spomienky svedkov na obrovské množstvo potrebného palivového dreva. Podľa poľsko-židovskej historičky Rachel Auerbach, palivo na spaľovanie tiel v Treblinke nepotrebovali, lebo telá žien, ktoré mali viacej tuku, „slúžili na zapálenie, alebo, presnejšie, na vytvorenie ohňov medzi hromadami mŕtvol…“ Čo je ešte neuveriteľnejšie, napísala, že „aj krv sa ukázala byť prvotriednym zápalným materiálom.“ [25] Auerbachovej vysvetlenie spaľovania tiel v Treblinke pri inteligentnej analýze neobstojí.

Záver

Mnohí židovskí väzni nepochybne zahynuli počas alebo po svojom vlakovom transporte do táborov operácie Reinhardt. Je tiež pravdepodobné, že stovky a možno až tisíce Židov, ktorí boli príliš slabí alebo chorí na to, aby pokračovali v ceste z táborov smerom na východ, zabili funkcionári konajúci z vlastného poverenia. Títo väzni boli pochovaní v táboroch operácie Reinhardt. Neexistujú však dôkazy, že tábory operácie Reinhardt boli centrami masového vyhladzovania, v ktorých boli všetci systematicky zabíjaní. [26]

Tábory operácie Reinhardt boli skôr tranzitnými než vyhladzovacími tábormi. Demografické štúdie, výroky Heinricha Himmlera, správy o prevodoch Židov z táborov operácie Reinhardt do Osvienčimu a Majdanku, nedostatok dôveryhodných forenzných dôkazov, že v týchto táboroch dochádzalo k masovému vyhladzovaniu, fotografické a inžinierske dôkazy, nereálnosť zbavenia sa toľkých tiel v takom krátkom čase, relatívny nedostatok utajenia a bezpečnosti v táboroch a malé rozmery oblastí, kde mali byť telá pochované, vyvracajú tvrdenie, že tábory operácie Reinhardt boli tábormi smrti.

Poznámky

[1] Graf, Jürgen, „David Irving and the Aktion Reinhardt Camps,“ Inconvenient History, Vol. 1, No. 2, 2009.
[2] Longerich, Peter, Holocaust: The Nazi Persecution and Murder of the Jews, Oxford: Oxford University Press, 2010, s. 340.
[3] Kulischer, Eugene M., The Displacement of Population in Europe, Montreal: International Labour Office, 1943.
[4] Tamtiež, s. 110-111.
[5] Tamtiež, s. 110.
[6] Tamtiež, s. 112.
[7] Mattogno, Carlo and Graf, Jürgen, Treblinka: Transit Camp or Extermination Camp? Washington, D.C.: The Barnes Review, 2010, s. 258-259.
[8] Tamtiež, s. 254.
[9] Tamtiež, s. 255-256.
[10] Graf, Jürgen, „David Irving and the Aktion Reinhardt Camps,“ Inconvenient History, Vol. 1, No. 2, 2009.
[11] Mattogno, Carlo and Graf, Jürgen, Treblinka: Transit Camp or Extermination Camp? Washington, D.C.: The Barnes Review, 2010, s. 259.
[12] Tamtiež, s. 259-260.
[13] Tamtiež, s. 260.
[14] The Journal of Historical Review, Vol. 19, No. 3, May/June 2000, s. 20.
[15] Graf, Jürgen, „David Irving and the Aktion Reinhardt Camps,“ Inconvenient History, Vol. 1, No. 2, 2009.
[16] Viď http://www.westernspring.co.uk/treblinka-forensic-examination-fails/.
[17] Weber, Mark and Allen, Andrew, „Treblinka,“ The Journal of Historical Review, Vol. 12, No. 2, Summer 1992, s. 134.
[18] Ball, John Clive, „Air Photo Evidence,“ in Gauss, Ernst (ed.), Dissecting the Holocaust: The Growing Critique of Truth and Memory, Capshaw, Ala.: Theses & Dissertations Press, 2000, s. 284.
[19] Berg, Friedrich Paul, „The Diesel Gas Chambers: Ideal for Torture—Absurd for Murder,“ in Rudolf, Germar (ed.), Dissecting the Holocaust: The Growing Critique of Truth and Memory, Uckfield, UK.: Castle Hill Publishers, 2019, s. 463.
[20] Tamtiež, s. 463, 473.
[21] Lüftl, Walter, „The Lüftl Report,“ The Journal of Historical Review, Vol. 12, No. 4, Winter 1992-1993, s. 403-406, 419.
[22] Graf, Jürgen, „David Irving and the Aktion Reinhardt Camps,“ Inconvenient History, Vol. 1, No. 2, 2009.
[23] Tamtiež
[24] Mattogno, Carlo and Graf, Jürgen, Treblinka: Transit Camp or Extermination Camp? Washington, D.C.: The Barnes Review, 2010, s. 150-151.
[25] Auerbach, Rachel, „In the Fields of Treblinka,“ edited by Donat, Alexander, The Death Camp Treblinka, New York: Holocaust Library, 1979, s. 38.
[26] Weber, Mark and Allen, Andrew, „Treblinka,“ The Journal of Historical Review, Vol. 12, No.2, Summer 1992, s. 143.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *